Toto je môj pohľad na príčiny častých zranení hráčov Arsenalu, na to, čo z verejne pertraktovaných príčin sú asi mýty a čo by mohla byť realita.
Stalo sa už neveľmi pozitívnou tradíciou, že Arsenalu v každom zápase chýbajú minimálne traja hráči, z toho aspoň jedna skutočná opora. Tento rok sa na maródke striedajú Cesc, Robin, Theo, občas ich navštívi Samir či Alex, a Thomas prebral od Johana nepríjemnú štafetu dlhodobo zraneného stopéra, ktorú si medzitým Johan (snáď nie až tak nadlho) zobral späť. Menšie zranenia trápia aspoň raz za sezónu asi každého hráča Arsenalu. Natíska sa tu otázka: Je to vôbec prirodzené, aby v jednom mužstve bolo toľko zranení? A prečo sa to deje? Odpoveď hľadá asi každý a rôzne viac, či menej, či vôbec nie za vlasy pritiahnuté teórie sa dajú zhrnúť do niekoľkých skupín:
1. Zlý tréningový systém
2. Vyťaženosť hráčov
3. Typológia hráčov
4. Tvrdá hra súperov
Napíšem rovno, ani ja nepoznám univerzálnu odpoveď, hoci si myslím, že pravda je, ako býva jej zvykom, uprostred. Teda každá z načrtnutých príčin môže mať dôsledky v zraneniach hráčov.
A ďalšia vec, ktorú musím napísať je tá, že podľa mňa neexistuje žiadna univerzálna odpoveď, ktorej odhalením by náhle klesol počet zranení na nulu. Príčin zranení hráčov Arsenalu je totiž naozaj oveľa viac, ako jedna (najčastejšie sa hovorí, priam až sprisahanecky o zlom tréningovom systéme.. zabudnime!), smola je, že v prípade Arsenalu sa tie príčiny vedia skoro dokonale nakumulovať. Rozoberme si to teda podrobne…
Ako prvý som dal zlý tréningový systém. Podľa teórií by sa v Colney malo trénovať nesprávne, hráči by mali byť preťažení. Čo je na tom pravdy? Ja neviem, v Colney som nebol, tréningy som videl len na videách na ATVO a tam možno dávajú len to, čo má vytvárať dojem, že hráči sú šťastní, keď môžu trénovať. V skutočnosti sú tréningy Arsenalu možno novodobou verziou galejí… Ale vážne, dovolím si povedať, že v tomto období hráči pomaly viac hrajú zápasy, ako trénujú, takže o pretrénovanosti nemôže byť ani reči, Wenger navyše nie je Tichonov ani Mourinho a určite sa sústreďuje viac na prácu s loptou, ako na nejaké naháňanie bežeckej kondície. A slabú kondíciu môžeme rovno zavrhnúť, to v prípade mužstva, ktoré uštvalo ešte aj Barcelonu v domácom zápase a má typický zdrvujúci finiš, asi neprichádza do úvahy. Ak niečo stojí za zváženie, je to skôr to, ako sa hráči rozcvičujú priamo pred zápasom, lebo natiahnutie svalu po štvrťhodine zápasu určite nie je spôsobené únavou. Ale tak či tak, pretrénovanosť by mohla vysvetliť iba časť zranení a to najmä svalové zranenia. Ostatné ostávajú „záhadou“.
Ale nie nadlho. S prvou príčinou súvisí tá druhá. Hráči Arsenalu túto sezónu doteraz odohrali asi najviac zápasov zo všetkých mužstiev sveta (možno to nie je úplne pravda, nemám štatistiku, ale určite je to blízke pravde). Síce veľmi pomohla rotácia hráčov, ktorá po minulé roky nebola možná, keďže v istých obdobiach aj viac ako 10 hráčov naraz maródovalo, ale porcia zápasov, ktorá sa nahromadila za niečo vyše dvoch mesiacov tohto roku je dychberúca – 20 zápasov za 10 prvých týždňov, toľko zápasov odohrajú slovenskí ligisti za polovicu sezóny a to sa už sťažujú na vyťaženosť, keď musia hrať raz za mesiac dva krát za týždeň. Netreba spomínať to, v akom obrovskom tempe sa hrá v Anglicku. Z tohto hľadiska mi pripadá počet zranení ešte veľmi priaznivo nízky (klop-klop na drevo).
Pri typológii hráčov by som sa rád pristavil. Táto vec má totiž veľký vplyv na zranenia hráčov. Robin Van Persie je vraj porcelánový hráč. Je to tak trošku pravda, ale žiadny porcelán by nevydržal tú energiu a švih, s ktorými Robin strieľa. Táto jeho prednosť je však zároveň jeho limitom, každá jedna strela sa rovná veľkej záťaži pre svaly, šľachy a kĺby. Navyše keď mu do toho prudkého švihu vletí protihráč, zranenie kolena je na svete. Niečo podobné je aj Theo. Jeho najväčšia prednosť – rýchlosť – mu síce pomáha unikať protihráčom, ale tiež extrémne zaťažuje jeho svaly a kĺby, veď jeden Theov zápas je, ako keby Usain Bolt absolvoval 15-20 šprintov po sebe. Asi by ho to riadne bolelo. A navyše v takej rýchlosti každý náraz bolí niekoľkonásobne viac. Dobrým príkladom je aj Abou. Jeho pavúčie nohy mu pomáhajú získať loptu tam, kde by iný hráč ani nedosiahol, ale súčasne sú také dlhé, že pre svaly a šľachy naozaj nie je med lízať obsluhovať niečo také. Typológia a fyziológia sa teda určite podieľajú najmä na opakujúcich sa zraneniach niektorých hráčov Arsenalu a nie sú to iba tí menovaní, ale aj Cesc, či Samir a ďalší, ktorí tak trochu doplácajú na svoju dynamiku hry. A k tomu treba pripočítať, že naši hráči sú mladší, niektorí ešte stále tínedžeri (síce ten náš najhviezdnejší tínedžer mi túto teóriu trochu vyvracia, ale berme to ako výnimku) a ich organizmus si musí zvykať na dlhodobú záťaž tohto kalibru (viď Gibbo, ktorý je viac zranený ako zdravý).
A tvrdá hra súperov, o tom sa ani netreba baviť. „Bullying“ je osvedčená „taktika“ na Arsenal, „keď ich nevieme prehrať, tak ich ukopeme“. Newcastle dostal v prvom polčase strašnú nakladačku, tak zaúradoval Joey B. (podozriví z trestných činov by nemali byť udávaní celým menom), ktorý niekoľkými brutálnymi zákrokmi a drzými provokáciami privodil obrat. Spomínať zranenia Diabyho, Eduarda a Aaron snáď ani nemá zmysel. Toto je vec, ktorej sa nedá zabrániť, keď sa už ide stať, ale dá sa obmedziť a predísť jej. Myslím, že už len prítomnosť anglického buldočka Jacka (ktorý nemá problém tvrdú hru rozdávať ani prijímať), kamerunského leva Alexa alebo marseillského provokatéra Samira (ktorý sa nedal zastrašiť ani menovaným Joeym B.-om a nebezpečný sklz mu vrátil aj za cenu karty) trošku zmenšuje chuť hráčov súpera zastrašovať. Ja nie som z tých, čo by sa stále vracali k starým časom, hoci som mužstvo Adamsa, Vieiru, Henryho, Bergkampa a Piresa miloval, ale v dobe, keď po trávniku Highbury behal najtvrdší anglický múr Tony, „poloblázon“ (samozrejme v dobrom, jeho „prestrelky“ s K*anom sú legendárne) Paddy, buldog Ray Parlour, čí úplny blázon Martin Keown, si súperi nedovolili to, čo stvárajú v ostatných rokoch. Preto som rád, že sa do mužstva dostal práve ten buldoček Jack, Aaron, ktorý na svoju neústupčivosť v súbojoch doplatil dokonca zlomeninou, ale dostane sa čoskoro snáď aj „nový Parlour“ Lansbury, či JET s postavou amerického futbalistu (ale na tú hmotu, na ktorú potrebuje americký futbalista chrániče, stačia JETovi vlastné svaly..), Bartley – prototyp klasického anglického stopéra, či Frimpong – ďalší bojovník stredu so západoafrickou krvou. Lebo povedzme si otvorene, hráči ako Denilson, Vela (títo dvaja ešte aj vyzerajú, že by sa dali na chlieb natierať), ale aj starší Arshavin či Rosický v súperovi strach z bolesti po súbojoch (jedine ak z bolesti po prehrách) nevzbudia.
Takže, aby som to zhrnul, na zranenia hráčov treba pozerať tak, že každé z nich je spojením viacerých príčin, ktoré práve v prípade Arsenalu sa dokážu spájať priam až škodoradostne. Mám dva recepty, ktoré by to mohli obmedziť (hoci určite nie zastaviť). Jedným je to, že by sa malo spomaliť to šialené tempo súčasného futbalu, keď kvôli biznisu (reklama, reklama, reklama) zabúdajú futbalové asociácie na zdravie hráčov. FIFA, UEFA aj FA zapĺňajú kalendáre ďalšími a ďalšími zápasmi, reprezentácie ešte aj v prípravných zápasoch musia „skúšať“ svoje najväčšie hviezdy (lebo aj to sa vysiela a sponzori potrebujú byť prezentovaní tými najlepšími), ktoré potom hrávajú aj 60 zápasov za sezónu, čo ľudský organizmus proste nedokáže zvládať. Druhý recept, týkajúci sa priamo Arsenalu som už naznačil v predošlom odseku. Arsenal musí opäť vzbudzovať rešpekt. Nevyzývam na zákernú hru, na šialené zákroky, iba na neústupčivosť v súbojoch, tvrdú hru do tela a sem-tam to okoreniť nejakou tvrdou vkĺzačkou, aké predvádza túto sezónu Jack, ale aj Laurent, alebo minulú Thomas a hlavne Sol. Hráči súpera, ak hrajú proti Arsenalu, sa proste nesmú cítiť na ihrisku bezpečne ako drogoví díleri v bratislavskom Pentagone, musia vedieť, že surová hra im nebude tolerovaná a keď nás nemienia chrániť rozhodcovia, tak sa zariadime aj sami.
DaemonAllburn
