Chuba Akpom je nadšený – a má na to dôvod. 17 ročný futbalista práve pomohol útoku Arsenalu vyhrať 1 – 0 nad Interom Miláno v zápase NextGen Series a pri rozhovore mu stále telom prúdi adrenalín.
S veľkým úsmevom na tvári má mladý útočník veľa dôvodov na to aby bol šťastný z výkonu jeho tímu. Popri európskych úspechoch sa stal hráčom, ktorý dokáže v dôležitých momentoch skórovať za U-21 a ktorý v zápasoch anglickej reprezentácie U-19 strelil päť gólov v posledných štyroch zápasoch. Okrem toho bol tiež nominovaný na lavičku počas zápasu Champions League proti Olympiacosu minulý december. Od tohto mladíka sa očakávajú veľké veci.
Avšak Chuba má vo zvyku plniť očakávania. Do klubu prišiel, keď mal šesť rokov, za U-18 začal hrať, keď mal o tri roky menej, ako jeho spoluhráči a jeho postup nenaznačuje, že by sa jeho výkon mal spomaliť. Ako priznáva, bol tu jeden muž, ktorý to predpovedal už dávnejšie.
„Keď som mal 13 alebo 14, tréner Steve Leonard mal vo mňa veľkú dôveru,“ vysvetlil. „Videl môj potenciál a zmapoval moju budúcnosť, povedal mi, že keď budem mať 16, budem robiť toto, keď budem mať 17 zas toto – a všetko to vyšlo! Povedal, že keď budem mať 15 budem hrať za Anglicko, a že v 18 za prvý tím, takže snáď sa to tiež podarí! 18 budem mať v októbri, takže ešte mám pár mesiacov, aby sa mi to podarilo!“
To znie skvelo! Avšak porozprávaj nám najprv niečo o tom, ako si sa dostal k futbalu…
Vyrástol som v Canning Town, na východ od Londýna, ktoré je známe tým, že nie je jedným z tých pekných miest. Žil som tam takmer 15 alebo 16 rokov predtým, ako som sa minulý rok presťahoval do Borehamwoodu. V Canning Town je veľká kriminalita gangov, avšak mladí ľudia milujú futbal. Hral som na ulici a v „klietke“, keďže park bol dve minúty od môjho domu, takže som tam bol každý deň. Takmer som nerobil domáce, vždy som len hrával futbal!
Je to náročné ostať neovplyvnený v takomto prostredí?
Pokušenie tu je, ale musíte sa sústrediť. Vybral som si dobrých kamarátov, motivovali ma a všetko, na čo sme mysleli bol futbal: skutočne mi pomohli. Ale viem, že môj život mohol ísť zlým smerom. Keď ľudia vidia ako robíte dobré veci, závidia vám a nepáči sa im to. Najlepšie, čo môžete spraviť je, že ostanete skromný a budete na sebe tvrdo pracovať. To som robil.
Musíš cítiť, že si toho prekonal veľa…
To je pravda! Spôsob akým postupujete je veľmi rýchly, čas akoby letel. Keď som prišiel do klubu, v šiestich rokoch, nikdy som si nemyslel, že by som sa dostal na lavičku prvého tímu. Ale podarilo sa to, a to dokazuje, že všetko je možné.
Takže ako si sa dostal do Arsenalu?
Hral som za tím Rippleway FC v Newhame, blízko miesta kde som vyrastal. Bol so s nimi dve sezóny a skóroval veľa gólov, 100 alebo nejaké také číslo! Vždy som bol útočníkom a celý čas som hral s (ďalším hráčom Arsenalu) Alexom Iwobim. Najprv ma skautovali vo West Hame, šiel som na skúšky, ale trvalo im to dlho. Potom som šiel do Arsenalu, podpísal som sa klubu a odvtedy som tu.
Kto mal na teba najväčší vplyv?
Moja rodina, hlavne môj otec. Obaja moji rodičia sú z Nigérie a môj otec tam vždy bol. Brával ma do parku a na tréningy, každý deň; trénovali sme nezávisle, v lete ma brával na turnaje. Vždy ma podporoval.
Hrával tiež?
Áno, on aj môj dedo hrávali v Nigérií na celkom slušnej úrovni, popravde môj dedo hral za tím v prvej divízií. Obaja boli útočníci – myslím, že je to rodinná tradícia! Rodina z maminej strany tiež hrávala seriózny futbal v top ligách. Všetci sú nadšení z toho, ako sa mi v Arsenale darí, niektorých mám na twitteri. Vždy mi vravia, aby som prišiel do Nigérie! Milujú tam Arsenal, milujú históriu klubu, je to neskutočné. Arsenal je ako rodina a ľuďom v Nigérii sa to naozaj páči.
Takže koho by si na medzinárodnej úrovni reprezentoval?
Na to sa ma často pýtajú, ale je to ťažké. Momentálne Anglicko, pretože som zaň hrával odkedy som mal 14 alebo 15 a darí sa mi. Ale nikdy neviete, čo sa môže v budúcnosti stať.
V Arsenale si vždy hrával za staršie vekové kategórie. Ako si to pociťoval?
Nie som typ, ktorý je nervózny. Keď ste mladý a hráte o úroveň, alebo dve vyššie, znamená to, že vám niekto verí. To vám dodáva hlad po tom, aby ste dokázali, že tam patríte, a že majú pravdu. Vždy to vidím ako dobrú príležitosť.
Bol tu moment, keď si si vravel, že to zvládneš?
Myslím, že to bolo túto sezónu. Čakal som, že budem pravidelne hrávať za U-18 a možno hrať jednu alebo dve hry za rezervu. Ale v skutočnosti to bolo úplne naopak. Bolo to skvelé. Tak trochu som explodoval a ukázal som, aký mám potenciál. Verím si, tréneri mi dávajú mnoho rád ohľadom toho, ako sa môžem zlepšiť a tak dúfam, že ďalšia sezóna bude pre mňa veľká.
Tiež si mal šancu ísť s prvým tímom do Olympiacosu…
To bolo úžasné, pravdepodobne doteraz najlepšia chvíľa mojej kariéry. Už len na lavičke, atmosféra bola úžasná. Byť toho súčasťou a zistiť čím si prvý tím prechádza vás núti snažiť sa ešte viac. To že som tam bol mi pomôže do budúcnosti, pretože budem vedieť čo očakávať a dokážem sa s tým v budúcnosti lepšie vysporiadať.
Všetko sa deje tak rýchlo, je náročne držať sa pri zemi?
Nie je náročné ostať skromný, pretože to je spôsob akým sa dostanete k lepším veciam. Tréneri tomu tiež pomáhajú. Vždy mi hovoria, že je to o mojom postoji, pretože môžete byť v mladosti dobrý, alebo potom to zmizne. Chcete byť ako Jack Wilshere, ktorý bol dobrý v mladom veku a ďalej sa len zlepšuje a zlepšuje. Toto je pre mňa ďalším krokom po U-21 a viem, že je to veľký krok, takže potrebujem ďalej tvrdo pracovať.
Je Jack inšpiráciou pre všetkých mladíkov v klube?
Áno, na 100%. Bol v klube v mladom veku a dostal sa až do prvého tímu. Teraz je jedným z kľúčových hráčov. Pokiaľ sa to podarilo jemu, pomyslíte si, prečo by to nemohlo vyjsť aj vám? Pokiaľ k tomu máte rovnaký postoj a pracujete tak tvrdo ako on, tiež sa to podarí.
Takže ako by si chcel, aby sa tvoja kariéra vyvíjala najbližšie roky?
Chcel by som si zabezpečiť pravidelné miesto v Arsenale a hrať za národný tím – ale nie, stále neviem, či to bude Anglicko, alebo Nigéria.
/arsenal.com/
