Arsenal na svojej oficiálnej stránke oznámil, že sa chystá odhaliť sochu ďalšiemu z velikánov tohto klubu.
Dennis Bergkamp si ju jednoznačne zasluhuje.
Presne si pamätám rok 1999, kedy mi brat podáva darčeky, ktoré mi doniesol z brigády v Anglicku. Zrazu rozbalím niečo modré. Viem, že je to dres, ale nemám ani páru o aký tím sa jedná. Na prednej strane nájdem tri písmená „JVC“, zrejme dáka reklama. Áno, bol to môj prvý dres klubu, ktorý som ani nepoznal. Preto som si pekne poplakal. Chcel som predsa ManWhoo alebo Pool.
Potom však prišli „Euroligy“, zostrihy európskych súťaží a ja som si začal všímať ten krásne nabitý štadiónik, ktorého kamera vždy bola tak lákavo nízko položená. A za ten tím stále dával góly, a nie len také všedné, nejaký Bergkamp. Chvíľku trvalo, pokiaľ som si to čudesné meno zapamätal, ale časom sa to spravilo. Dokonca som si zapamätal aj Highbury a nič mi nestálo v ceste stať sa Goonerom až do krvi. Bohužiaľ človek nemal možnosti sledovať všetky zápasy, ale „Euroligy“ takmer vždy zahrnuli Arsenal do zostrihu.
Bergkampa sa dalo sledovať aj na reprezentačnom poli, kde mi utkvel v pamäti hlavne gól proti Argentíne z MS 1998. Netrvalo dlho aby tento technický génius prenikol do môjho mladého srdca a stal sa mojím futbalovým vzorom. A v podstate je ním do dnes, aj keď aj Titi bol (je) neskutočným hráčom.
Na Dennisovi ma však ešte fascinovala jedna vec, ktorá v podstate charakterizovala väčšinu hráčov Arsenalu v časoch najväčšej slávy. Bola ňou neskutočná oddanosť a snaha bojovať. Tí hráči sa šli na ihrisku potrhať za víťazstvo a málokedy ich človek videl zaváhať. Ak sa tak stalo, tak to hneď chceli napraviť. Ich oddanosť bola spojená jednak so sebavedomím a radosťou z hry, ale primárne aj z úplnej oddanosti klubu.
Dennis prišiel do Arsenalu ako vyhasnutý hráč, ktorému to v Interi moc neklapalo. Stal sa však z neho jeden z najlepších, ak nie najlepší, útočník v PL. Jeho osud je podobný ako ten Titiho, akurát Dennis ostal verný až do konca (myslím kariéry).
A keď sa tak človek spätne pozrie na tú snaživú oddanú jedenástku, na tých hráčov, ktorým nekolujú v hlave iba milióny na účte, ktorí chcú vyhrávať a neodchádzajú vyhrávať trofeje inde…tak je človeku smutno. Koľko takých zbabelcov a nenásytných chudákov prešlo Arsenalom v posledných rokoch?
Áno, doba je dnes iná a je to vidieť nielen vo futbale.
Ľudia sú viac nenásytní a dokonca niekedy aj hlúpi. Každý jeden krok podrobia kritike. Počul som už aj hlasy, ktoré sa smiali a kritizovali, že stavbou týchto sôch chce vedenie odpútať pozornosť od trofejovej mizérie a kŕmiť fanúšikov nostalgiou a spomienkami na časy výhier.
Pri tom všetkom však zabúdajú na jedno – na hodnoty. Pre niekoho možno stratená vec alebo niečo, čo ani nepoznajú. Mňa však hodnoty držia po celý môj život a sú jedným z mojich nevyčerpateľných zdrojov energie pre život.
A za všetkých skutočných Goonerov môžem povedať, že Arsenal mi mnohé z nich predstavil a svojím pôsobením a prístupom ich reprezentuje aj dnes. Možno preto sa dokážem radovať z každého jedného góu a každého jedného víťazstva. A dokonca takmer nevidím rozdiel v tom, kedy sme vyhrávali trofeje a v dnešnom období sucha. Môj vzťah to nijak nemení.
Ďakujeme Dennis ešte raz, že si svetu ukázal pravé skromné futbalové srdce, aké by mal mať každý skutočný „Pán futbalista“.
Veríme, že sa raz do Arsenalu vrátiš!
