Keďže tu máme čas bilancovania sezóny 2011/2012, tak odo mňa ešte jeden návrat k tejto búrlivej sezóne plnej vrcholov a pádov. Rozhodol som sa, že ako redaktor a samozvaný a súčasne jediný člen poroty rubriky Hráč mesiaca uzavriem túto sezónu vyhlásením Hráča sezóny. A keďže je záver sezóny výnimočný čas a pochvalu by si zaslúžili viacerí hráči, vyhlásim teda aj hráčov sezóny v jednotlivých formáciách a navyše objav sezóny a najlepšiu posilu sezóny. Takže poďme na to, pekne poporiadku…
Brankár sezóny – Wojciech Szczesny
Tým nemôže byť nikto iný ako Wojto. Ten už v minulej sezóne, keď na lavičku „ľsťou“ poslal Fabianskeho (naozaj si nemyslím, že by ho zranil naschvál, ale pri šibalovi Wojtovi si nikto nemôže byť ničím istý), naznačil, že by sme mohli mať konečne dlhodobo vyriešený brankársky problém. A v tejto sezóne to iba potvrdil a nikoho do brány nepustil. Jeho vrchol prišiel v zápase na Anfield Road, keď nám vychytal víťazstvo a najmä jeho zázračný dvojitý zákrok proti Kuytovi strieľajúcemu z pokutového kopu a z následnej dorážky bol tým, čo mužstvo nakoplo k víťazstvu. Samozrejme, Wojto nechytal bezchybne, má ešte stále problémy s vybiehaním a tiež s rozohrávkou, ale to sú veci, ktoré sa dajú napraviť pri rastúcich skúsenostiach. A na ich zbieranie má ešte veľa času.
Wojtove silné stránky sú tiež známe, má vynikajúce reflexy a je veľmi dobrý na čiare. Veľmi dôležité je však jeho mentálne nastavenie. Keď ešte ako náhradník sebavedomo vyhlasoval, že má na to byť jednotkou v Arsenale, mnohí to pokladali za príliš veľkohubé vyhlásenia. Keď sa však dostal do brány, ukázal, že nerozprával do vetra. Hlava je tým, čo ho najviac odlišuje od Lukasza, ktorý má brankárske schopnosti tiež na vysokej úrovni, ale veľmi rýchle stráca sebavedomie a potom robí nevynútené chyby, ktoré ho zrážajú ešte viac dolu. Wojto sa zo svojich chýb vie otriasť oveľa lepšie a rýchlejšie. A čo je tiež dôležité, to je Wojtova tímovosť a oddanosť klubu. Milujem fotky tešiaceho sa Wojta po našich góloch a tiež sa veľmi dobre zabávam na jeho videách zo série Wojciech versus… Nielen schopnosti, ale aj povaha môžu z Wojta spraviť našu brankársku jednotku na veľmi, veľmi dlho (hoci jeden mladý Argentínčan na to môže mať iný názor).
Obranca sezóny – Laurent Koscielny
Na obrancu roka bolo kandidátov viacero. Dlhodobou oporou, na ktorú sa dá spoľahnúť takmer vždy, je Bacary Sagna. Po roku sa vrátil Thomas Vermaelen a potvrdil, že dlhodobé zranenie jeho kvality veľmi nepoznačilo. Najväčšou oporou zadných radov bol však podľa mňa jeden z posledných rodákov nášho manažéra v našom tíme, Laurent Koscielny.
Jednou z predností Laurenta je jeho výskok a dá sa to vlastne povedať o celej jeho kariére. Neviem si totiž ani spomenúť na hráča, ktorého kariéra by sa vyvíjala tak prudko nahor, ako je to v jeho prípade. Ešte pred troma rokmi pôsobil v druholigovom francúzskom tíme Tours FC, pred dvoma rokmi prestupoval do Arsenalu po jedinej sezóne v prvoligovom FC Lorient a v tejto sezóne bol najlepším obrancom tretieho tímu Premier League a stal sa aj francúzskym reprezentantom a dostal sa na Majstrovstvá Európy. Kto dokáže niečo také, musí byť výnimočným futbalistom i človekom. Ešte v minulej sezóne vzbudzovali pochybnosti Laurentove schopnosti i fyzické predpoklady. V tejto sezóne bolo všetko úplne inak. Hoci stále nepôsobí ako nejaký steroidmi napchaný svalovec, Kos predsa nabral na sile a keď to spojil so svojimi rýchlostnými predpokladmi, skvelým prehľadom a čítaním hry pri obranných zákrokoch aj rozohrávke, tvrdosťou a odolnosťou v súbojoch a schopnosťou nájsť vždy to najlepšie riešenie aj často veľmi problematických situácií (viď jeho bruceleeovský zákrok proti Chelsea), razom máme špičkového stopéra a oporu zadných radov, ktorá však dokáže práve vtedy, keď to tím najviac potrebuje, vytiahnuť aj do útoku, stačí si spomenúť napríklad na jeho gól proti AC Milan a najmä na rozhodujúci gól sezóny.
Záložník sezóny – Alex Song
Tu bolo rozhodovanie asi najťažšie. V druhej polovici sezóny chytil ohromnú fazónu Tomáš Rosický, ktorý bol jedným z dôležitých činiteľov pri víťaznej sérii tímu vo februári a marci. Pre tím mal obrovskú dôležitosť aj Mikel Arteta, z hľadiska kvality hry možno aj najväčšiu, čo sme veľmi pociťovali najmä pri jeho absencii. To podložil ešte aj viacerými krásnymi a dôležitými gólmi, keď bol najlepším strelcom tímu zo stredných vzdialeností. Nakoniec som sa však rozhodol pre Alexa Songa.
Dôvody sú úplne jasné. Táto skala stredu poľa sa už dlhodobo stále zlepšuje a v súčasnosti už patrí medzi najlepších (primárne) defenzívne ladených záložníkov sveta (pri ňom je už problém napísať defenzívnych). Jeho výkonnosť síce nebola až tak vyrovnaná, ako v prípade Artetu, ale to bolo zapríčinené aj jeho veľkou vyťaženosťou, pri opakovaných zraneniach jeho konkurentov na tento post, Frimponga a Coquelina, hral Alex často na hranici únavy a bolo to vidieť na jeho hre, keď strácal tú svoju iskru. Na druhej strane, keď tú správnu iskru (a Artetu vedľa seba) mal, vládol stredu poľa. V defenzíve dokázal odoberať loptu veľmi čisto, keďže pri jeho sile kamerunského leva vedel súpera pretlačiť telom, vďaka pohyblivosti dokázal byť v súbojoch včas a nebol teda odkázaný na nebezpečné zákroky. Konečná bilancia 10 žltých kariet je síce dosť vysoká, ale vzhľadom na ohromnú porciu zápasov, jeho post a nutnosť robiť taktické fauly to zas nie je až tak veľa, najmä keď nikdy neoslabil tím vylúčením (pristúpenie Joeyho nerátam, toho by som ja najradšej rozkopal na prvočísla).
Ale niečo Alexa odlíšilo od všetkých defenzívnych záložníkov sveta (až tak, že je už naozaj problém nazývať ho defenzívnym záložníkom). Bola to jeho ofenzívna hra. Alex sa dostal do spoločnosti najlepších asistentov Premier League, stal sa doslova dvorným nahrávačom Robina Van Persieho. Niektoré jeho prihrávky boli naozaj geniálne, do pamäti sa najviac vryli najmä tie proti liverpoolskym tímom a Dortmundu, ale tiež skvelá prihrávka na Santosa proti Chelsea, či na kráľa Thierryho v zápase proti Leedsu. Práve skĺbenie celoplošnej defenzívnej hry a vynikajúcej ofenzívy robí z Alexa Songa výnimočného hráča a jeden z pilierov súčasného Arsenalu. Len teraz pred nami a hlavne pre Wengerom stojí otázka, či budeme Alexa využívať ako defenzívneho záložníka a tým síce budeme mať najtvorivejšieho defenzívneho záložníka na svete, ale súčasne budeme strácať istotu vzadu (tak ako v tejto sezóne), alebo Arsène privedie ďalšieho defenzívneho záložníka a Alex sa v niektorých zápasoch posunie viac dopredu. Uvidíme o pár týždňov…
Útočník sezóny – Robin Van Persie
V tomto prípade bolo rozhodovanie úplne jednoduché, pretože žiadny z ostatných našich útočníkov (ani keď medzi nich započítame krídelníkov) sa ani len nepriblížil nášmu kapitánovi. Najbližšie k nemu mal štatisticky Theo Walcott s 8 ligovými gólmi (11 v sezóne vo všetkých súťažiach) a 8 gólovými asistenciami, ktorý, keď bol vo forme, bol nezastaviteľný (hlavne naši dvaja „najobľúbenejší“ londýnski susedia ho už musia „zbožňovať“), ale keď nebol, aj tieň tribúny v daždi bolo viac vidieť ako jeho. Gervinho mal výborný rozbeh, ale veľmi rýchle mu došli sily a po návrate z ACN sa už len zamotával do kľučiek. Chamakh a Park mali šancu presadiť sa akurát v rezerve, Arshavin radšej odišiel na hosťovanie.
Napísať niečo nové o Robinovi Van Persiem je už asi nemožné. Je schopný dávať góly svojou unikátnou ľavačkou, ale menej obľúbenú pravačku tiež nemá najhoršiu, dosť sa zlepšil v hre hlavou. Výborný výber miesta mu umožňuje dostávať sa často do zakončenia, ale tiež je schopný napáliť loptu do brány spoza šestnástky. Len tie priame kopy mu podľa mňa išli v minulosti aj lepšie. Rovnako zložité je vymýšľať nové a nové superlatívy. Robin sa dostal do pozície, ktorú mal naposledy kráľ Highbury, Thierry prvý, jediný a jedinečný. Je nielenže najlepším strelcom, ale od jeho streleckej formy viac či menej úplne závisí úspech mužstva, pretože ostatní ofenzívni hráči neboli schopní prekonať hranicu 10 gólov za sezónu. Dospelo to do toho štádia, že Arsène musel dotiahnuť do tímu Podolskiho, aby sa gólová zodpovednosť rozložila na viacerých hráčov.
Objav sezóny – Alex Oxlade-Chamberlain
Veľkou radosťou je pre mňa písať o objave sezóny, pretože kvalita mladíkov v drese Arsenalu je už dlhodobo naozaj výborná. Hráči ako Szczesny, Walcott, Gibbs, či Ramsey sú ešte stále mladíci, ale už dávno sa o nich nedá hovoriť ako o nováčikoch. Z tých naozajstných nováčikov sa veľmi dobrými výkonmi prezentovali záložníci Frimpong a Coquelin, najmä Coq hral v jesenných zápasoch fantasticky, skok o dve súťaže z malého klubu do tímu giganta veľmi obstojne zvládol Jenkinson, príjemne prekvapili aj Miquel a Yennaris, zaujal (síce najmä na hosťovaní v Boltone) Miyaichi. Tak trošku očakávaným, ale aj tak veľmi príjemným prekvapením a objavom sezóny však boli výkony Alexa Oxlade-Chamberlaina.
Očakávaným objavom bol preto, že ho predchádzala veľmi dobrá povesť zo Southamptonu. Prekvapivý však bol spôsob, akým Alex vpadol do veľkého futbalu. Nebol síce až tak presvedčivý, ako Jack Wilshere v minulej sezóne, ale také niečo, ako predviedol Jack, sa deje naozaj raz za x rokov. Bohužiaľ, v Jackovom prípade to viedlo až k dlhodobému zraneniu, ale Wenger sa, zdá sa, poučil a Alexa zďaleka tak nepreťažoval. To však neznamená, že by si tento už v súčasnosti anglický reprezentant nezahral. Dostal sa na ihrisko aj v ťažkých zápasoch, najmä jeho výkon doma proti AC Milan bol uchvacujúci. Tento chlapec má dary od Boha, techniku ako rodák z Ria, strelu ako správny kanonier, rýchlosť šprintéra, bojovnosť anglického buldoga a navyše dobrú povahu a upratané v hlave. Teším sa na budúcu sezónu v jeho podaní, keď by mal dostať väčšiu porciu šancí predviesť sa v zápasoch. A tiež sa veľmi teším na okamih, keď sa na ihrisku stretnú s Jackom Wilsherom a Theom Walcottom. A v takom prípade vôbec nezávidím obrancom súpera…
Najlepšia posila sezóny – Mikel Arteta
Sezóna 2011/2012 sa zapíše do histórie Arsenalu pre viacero príčin. Priam až vysokohorský výstup zo 17. na konečné 3. miesto v tabuľke, kanonáda Robina Van Persieho, veľké víťazstvá v derby zápasoch, ale tiež „masaker“ na Old Trafforde, to sú všetko veci pre históriu. Rovnako pamätné však je aj letné prestupové obdobie v roku 2011, ktoré Arsenal takmer pochovalo (samozrejme nie doslova, iba z hľadiska ambícií klubu), ale nakoniec to celé nedopadlo najhoršie, pretože Arsène svojou nebývalou aktivitou pred jeho koncom zachránil sezónu. Z nových hráčov dlho vyzeral ako najplatnejší ten, čo prišiel ako prvý, teda Gervinho, no jeho výkonnosť začala už v zime stagnovať a následne upadať. Pomalý rozbeh, ale následne veľmi pokojný a vyrovnaný let mal Mertesacker, ktorému však bohužiaľ nevyšlo „pristátie na tankodrome“ v Sunderlande, ktoré ho vyradilo na zvyšok sezóny. Santosovi tiež chvíľu trvalo, kým presvedčil, ale v okamihu, keď už asi nikto nepochyboval o tom, že je to platná posila, prišlo tiež zranenie. Aj Alex Oxlade Chamberlain a Yossi Benayoun sa začali presadzovať do tímu až v priebehu sezóny, obaja však vedeli tímu dodať tú správnu iskru. No najlepšou posilou bol pre mňa a asi aj pre väčšinu fanúšikov Mikel Arteta.
Tento technicky skvele vybavený stredopoliar s veľkým prehľadom na ihrisku bol tým správnym motorom tímu, len viacerým dlhšie trvalo, kým pochopili jeho funkciu na ihrisku. Sám som netušil vo chvíli, keď som písal v zime o príčinách našej novoročnej krízy s tým, že ako jednu z nich som uviedol absenciu Mikela, že v skutočnosti je tento Španiel ešte dôležitejší, ako som si sám myslel. Teraz o tom už asi nikto nepochybuje. Som zvedavý na zálohu Arsenalu v budúcom ročníku, ale myslím si, že Mikel by v základe, ak bude zdravý, nemal chýbať.
Hráč sezóny – Robin Van Persie
Držiteľ individuálnych ocenení Premier League Golden Boot (najlepší strelec PL), PFA Players‘ Player of the Year (najlepší hráč PL podľa PFA), PFA Premier League Team of the Year („jedenástka“ sezóny v PL podľa PFA) a FWA Footballer of the Year (novinárska cena pre najlepšieho hráča PL) za sezónu 2011/2012 nemôže nebyť Hráčom sezóny v Arsenale. Netreba tri krát hádať, o kom píšem. Sezóna 2011/2012 bola pre Robina Van Persieho výnimočná už tým, že ju odohral celú, bez zranení. To sa muselo prejaviť na jeho štatistikách, ktoré v Európe prekonali iba dvaja „blázni“ zo Španielska (ktovie, koľko gólov by dal Robin, ak by Arsenal hral španielsku ligu). Robin bol hráčom, na ktorom stál Arsenal v sezóne 2011/2012 a ja dúfam, že dlh, ktorý má voči klubu za tie roky trpezlivosti s dobre plateným pacientom, náš kapitán Vantastic splatí a v budúcej sezóne nás dovedie k vytúženým trofejam.
DaemonAllburn
(príspevok vyjadruje osobné názory autora)
