Musím čestne priznať, že ešte nikdy som nepísal blog o hráčovi mesiaca s takou radosťou ako teraz. A ešte musím zdôrazniť, že asi nikdy som to nemal také jednoduché. Arsenal získal po dlhočiznom čakaní vytúženú trofej a hráčom mesiaca máj nemôže byť nikto iný, ako najlepší hráč finále, ktorý ho navyše rozhodol. Som teda veľmi rád, že som sa mohol vrátiť k rutine zo začiatku sezóny, keď mi Aaron Ramsey nedával žiadnu možnosť vybrať za hráča mesiaca niekoho iného.
Dá sa povedať, že tohtoročný FA Cup mal v sebe veľkú dávku epickosti. Takmer nič nešlo hladko, takmer všetko by vystačilo na knihu alebo holywoodsky filmový trhák. Pri ceste do finále sme po dobrom výkone a najmä po sólobehu Rosu od polovice na brankára vyprevadili sliepky naspäť do kurína, ale prišli sme o Thea (hoci ten jeho posunok z nosidiel bol na plagát). Nasledujúci zápas s Coventry bol asi jediný bezproblémový. Potom sme však narazili na Pool 8 dní po ponižujúcom debakli na Anfielde. Tu tím ukázal Wengerom často zdôrazňovanú (francúzsky prízvuk:) „mental strength“ a napriek neustálym snahám uruguajského ľudožravého králika „vypotápať“ (z anglického „dive“) čo najviac penált sme išli ďalej. A keďže Merseyside nikdy nie je dosť, narazili sme na suseda večne neúspešných kandidátov na majstrovský titul, na Everton. Tento zápas bol veľkým náporom na psychiku nášho spolukapitána Artetu, ale nielen preto, že hral proti svojmu bývalému tímu, ale najmä preto, že si musel zopakovať dve penalty v priebehu minúty. Tu sa ukázalo, že Mikel nielenže nemá vadu na účese, on nemá ani psychiku, pretože jednu penaltu kopol istejšie a bezpečnejšie ako druhú. Potom sme si mohli dovoliť ešte pár exhibičných kúskov a už sme sa tešili na Wembley, v ktorom nás čakali traja možní súperi z kategórie papierovo veľmi ľahkých váh. Nakoniec z toho vyšiel Wigan a Hull.
Nebol by to však Arsenal, aby do semifinále s Wiganom nenastupoval v asi najhoršom možnom rozpoložení. V šiestich zápasoch odohratých od vyradenia Evertonu jediné víťazstvo (hoci za to by nám mali automaticky dávať aspoň 9 bodov), tri remízy a najmä dve potupné prehry na Čukotke (to je tuším ten najvýchodnejší cíp Ukrajiny, ak sa nemýlim) a na Evertone, ktorý nám dokonca v lige začal veľmi nepríjemne dýchať na chrbát, to nebol najlepší základ pre vyradenie obhajcu trofeje a zároveň tímu, čo vyradil neskoršieho majstra. A bolo horšie, keď sa Per rozhodol, že nám predvedie, ako vyzerá klasické „from villain to hero“ v jeho ponímaní. Najprv trochu nešikovne zapríčinil penaltu, potom tiež pomerne nešikovne vyrovnal. Nakoniec sa išlo do penált a o ich hrdinovi som písal pred mesiacom.
Konečne sa dostávam k zápasu deväťročia. V ňom sme nemohli začať horšie… Teda mohli, keby Gibbs ušiel zo svojej pozície pri žrdi tak, ako pár minút predtým Podolski ušiel z tej svojej. Nestalo sa, Santi ukázal, že ešte stále je „El Mágico“ a svojou silnejšou… slabšou… a vie vôbec on sám akou?… nohou vyčaroval nádherný priamy kop. Potom zas Koscielny ukázal, že je to hrdina rozhodujúcich okamihov a vyrovnal aj za cenu drobného zranenia (tešenie sa zranením, na to máme patent, pred pár rokmi sa takto zranil Judáš, túto sezónu Lord) obligátnym gólom v poslednom zápase sezóny. A nakoniec v predĺžení prišiel okamih hráča mesiaca, ktorý ak som odvtedy nevidel aspoň 50 krát, tak potom ani raz. A najlepšie bolo, že Aaron strelil svoj gól tesne potom, ako som ho prosil, nech už nestrieľa, lebo stále viac a viac ohrozoval divákov na tribúne.
FA Cup 2013/14 nám však zároveň konečne priniesol aj pocit spravodlivosti, veď tím, ktorý vyradil T*ttenham, Liverpool, aj Everton, všetko tímy z prvej šestky Premier League, si musel zaslúžiť trofej. A ešte väčším príkladom spravodlivosti bolo, že o zisku trofeje rozhodol náš najlepší hráč sezóny. Aaron sa gólom do siete tigrov z Hullu zaradil už teraz medzi legendy The Gunners ako sú Alex James, Ted Drake, Reg Lewis, Charlie George, Alan Sunderland, Ray Parlour alebo Robert Pirès. Ako však sám povedal hneď po záverečnom hvizde rozhodcu finálového zápasu, dúfa, že je „first of many“ (prvá z mnohých). A nielen ja verím s ním.
Ale od Aarona to v máji nebol ojedinelý okamih geniality, aj neuveriteľný gól proti Norwichu bol jednoducho… neuveriteľný a geniálny. Z Aarona sa stal hráč, ktorý rozhoduje zápasy, hráč, ktorý svoje najhviezdnejšie okamihy predvedie práve vtedy, keď to je najviac treba. A preto musí byť hráčom mesiaca máj, lebo nám priniesol najväčšiu radosť, akú sme s Arsenalom zažili za posledných 9 rokov.
P.S.: Tentokrát som viac spomínal na našu cestu FA Cupom a menej písal o hráčovi mesiaca, lebo veď si predsa musím niečo nechať aj na Hráča sezóny…
DaemonAllburn
/blog vyjadruje osobný názor autora/
