Je tu ďalšie pokračovanie Wengerovho rozhovoru pre francúzsky L’EQUIPE SPORT AND STYLE.
Vzhľadom na rozsah celého interview som sa rozhodol rozdeliť ho na 4 časti.
Prvú časť si stále môžete prečítať TU.
Druhá časť je tiež dostupná TU.
Tretiu práve čítate a štvrtá (tá najzaujímavejšia) tu bude čoskoro.
Za preklad ďakujeme Arseblogu, ktorý ako prvý priniesol anglickú verziu zaujímavého interview.
Bol ste futbalistom, aj keď nie hráčom svetovej extratriedy. Myslíte si, že práve tento fakt vám dáva väčšiu trpezlivosť a zhovievavosť ohľadne toho, čo váš tím môže dosiahnuť?
AW: Môžete to vysvetliť práve vzťahom frustrácie hráča, ktorý v kariére nedosiahol to, o čo sa usiloval. Všeličo sa mohlo stať, aj keby som mal za sebou úspešnú kariéru ako futbalista, ostal by som pri futbale. Futbal bol pre mňa jasnosťou. Možno až trochu bláznivou. Niekedy, keď som mal ešte 24-25 rokov, som rozmýšľal: „…ak by som nemohol už viac hrať futbal, spáchal by som samovraždu. Aký by mal život zmysel bez futbalu?“.
Skutočne?
AW: Naozaj. Dlhú dobu som sa pokúšal pochopiť ako som mohol byť tak hlúpy. Jednoducho som vyrastal v takej spoločnosti. Chlapi v stredu preberali tím, ktorý mal nastúpiť v nedeľu. Bol som taký mladý, že som ešte takmer ani nevedel chodiť a už som ich počúval, stále som ich sledoval. Už vtedy som nad tým rozmýšľal: „wow, nechajú ho hrať na ľavom krídle, to bude opäť náročné“.
Začali ste sa neskôr do diskusií zapájať?
AW: To teda áno. Keď som mal 4-5 rokov, začal som rozumieť tomu, čo hovorili a ako 9-10 ročný som sa k nim už pridával. Bol som jednoducho v spoločnosti, kde som si podvedome myslel, že v živote je dôležitý len futbal. Bolo to tým, že futbal bol jedinou témou, ktorá sa u nás preberala.
Ako ste sa stali pokojnejším, keď ste spomínali, že v 24-25 rokoch ste bol veľmi utrápený človek?
AW: Vlastne sa to celé stalo akosi postupne. Keď som mal 25-26 rokov, zavolali ma spolu s kamarátom, ktorý bol technický poradca na konferenciu v meste Mulhouse. Ponúkol mi pozíciu jedného z trénerov. Transformačný proces prichádzal pomaly teda postupne. Neskôr mi zase môj manažér v Strasbourgu – Max Hild povedal: „Poď so mnou do akadémie.“ Išiel som a stal som sa jeho asistentom. Rýchlo sa z neho stal manažér prvého tímu, a tak som bol povýšený na pozíciu vedúceho akadémie, keď som mal 30. V 32 rokoch som sa tomu plne oddal a skončil som s hráčskou kariérou. Nemal som čas pýtať sa sám seba na nejaké existenčné otázky. Ambície sa začali prispôsobovať fyzickému potenciálu.
Rozmýšľali ste už o konci svojej trénerskej kariéry? Máte už 66 rokov.
AW: Otázku veku úplne ignorujem. Som ako 34 ročný hráč, ktorý stále aktívne hráva – nevydarí sa mu jeden zápas a všetci začnú hovoriť: „je čas zavesiť kopačky na kliniec!“. Nerozmýšľam dokonca ani nad tým, čo budem robiť potom, lebo to bude určité veľký šok. Oveľa väčší ako bol prechod od hrania k trénerstvu, pretože v tomto prípade to bude skok od hyperkativity k prázdnote. To je dôvod, prečo odmietam uvažovať o tejto otázke. Som ako človek, ktorý je veľmi blízko svojmu cieľu, stále pokračuje a ignoruje všetko okolo seba.
Erik, ak by som vám teraz povedal, že vám zostáva 24 hodín života, budete si celých tých 24 hodín predstavovať čepeľ, ktorá vám prereže hrdlo alebo si skúsite posledných 24 hodín naplno užiť?
Inšpiruje vás príklad Sir Alexa Fergusona, ktorý odišiel náhle do dôchodku v 71 rokoch, pretože to od neho vyžadovala jeho utrápená manželka, ktorej v tom čase zomrela sestra?
Na tejto úrovni je pre mňa Alex príkladom. Ferguson si predovšetkým vždy našiel cestu, ako sa znovu namotivovať, ako sa ďalej rozvíjať. Nezaspal na vavrínoch, keď bol úspešný. To je kvalita, ktorú si uňho vážim. Vedel, ako sa neustále vystavovať výzvam. Robil to už inštinktívne. Avšak mal aj ďalšie záľuby. Má ráno kone, víno. Červené víno pozná lepšie ako ja. Nedávno som ho stretol a povedal som mu: „Alex, nechýba ti to všetko?“ Odpovedal: „Ani trochu.“ Bol som sklamaný, ale aj potešený zároveň. To je tiež dôvod na nádej.
A vy nemáte žiadne iné vášne?
AW: Nie. To je práve to, prečo mám všetky tie obavy. Nie som Ferguson. Nemám nič, cím by som futbal nahradil a tiež nemám v pláne pozerať sa dozadu – myslím napríklad písanie knihy, čo som zažil. Beriem to ako utrpenie, keď za mnou prídu moji bývalí hráči a vidím, že nie sú plne šťastní. Byť predstavovaný ako Pán X, bývalý hráč Arsenalu, to bolí. Ľudia by sa mali predstavovať tým, čo robia v súčasnosti. Predstavovať sa ako niekto, kto ste boli v minulosti je len trápenie. Preto dúfam, že po skončení mojej trénerskej kariéry budem niekým iným ako bývalým trénerom Arsenalu. Niekým užitočným.
Prečo si neponechávate nič, čo je spojené s vašou minulosťou?
AW: Mám z toho trochu obavy. Ak by ste prišli na návštevu ku mne domov, nikdy by ste neuhádli, že som futbalový tréner. Ak sa ma spýtate, kde mám moju poslednú medailu po výhre FA Cupu, ani poriadne neviem. Myslím, že som ju dal tímovému lekárovi alebo Vicovi Akersovi (pozn. red.: zamestnanec Arsenalu, čo má na starosti dresy – z angl. kit man)
To je trochu paradoxné pre manažéra klubu…
AW: Veľmi ma zaujíma história, ale história iných. O moju minulosť sa už toľko nezaujímam. Je to tým, že ju dobre poznám a fakt, že si ju spätne neprechádzam mi dovoľuje zabudnúť na všetky hlúposti, čo som urobil. Vyhnete sa tak pocitu viny. Vždy som to považoval za tak trochu trápne, ak si ľudia otvárali múzeá samých seba a hovorili o všetkom dobrom, čo v živote urobili.
Kto iný ako vy sám by mal sumarizovať vašu kariéru?
AW: Môj klub sa o to veľmi dobre postará. Médiá sú v dnešnej dobe tak rozvinuté, že raz určite niekto môj príbeh vyrozpráva – aj keď to nebude úplne „môj príbeh“. Realita by bola zrejme ešte o niečo zaujímavejšia, pretože veľa vecí sa verejne nevie. Môj otec zvykol zbierať úplne všetko, čo sa o mne napísalo. Niekedy sa cítim ako keby som ho zrádzal, pretože ma tie veci nezaujímajú. Možno sa to časom zmení. Možno si jedného dňa pomyslím: „tak kamarát, je čas si sadnúť a porozmýšľať o tom všetkom, čo sa v živote udialo“.
/news.arseblog.com/
