Hráč mesiaca september (září) 2011

 

 

Rozhodnutie o hráčovi septembra som si nechával na poslednú chvíľu, keďže kandidáti by sa našli aj vďaka oproti augustu zlepšenej forme Arsenalu viacerí. Som rád, že posledný septembrový zápas potvrdil môjho najväčšieho favorita, ktorým bol po viacerých výborných výkonoch Alexandre Dimitri Song Billong.

Z hesla „Arsène knows“ sa stala už asi aj príliš sprofanovaná formulka, ktorá niektorých fanúšikov Arsenalu a súčasne nefanúšikov Arsèna privádza do zúrivosti (mám pocit, že aj väčšej, ako je moja zúrivosť, keď vidím na ihrisku pobehovať a provokovať chlapíka s podivným účesom ako vystrihnutým z nemeckého módneho časopisu z roku 1939). Ja si nemyslím, že Arsène Wenger je dokonalý tréner, ktorý všetko vie, ja si myslím, že je „iba“ geniálny tréner. Jeho najgeniálnejšia schopnosť je videnie skrytého potenciálu v hráčovi. A Arsène ho vidí aj v hráčoch, o ktorých si 90-99 % fanúšikov myslí, že by radšej mali ísť robiť za pás v Škode, ako behať na ihrisku v drese s kanónom na srdci. No nakoniec sa ukáže (a neraz, hoci samozrejme nie vždy, sa už aj ukázalo), že pravdu mal Arsène a že hráča, ktorému veril, by bolo za tým pásom v Škode škoda. Najžiarivejším príkladom je pre mňa v tejto chvíli práve Alex Song.

Kamerunčan Alex Song, mimochodom bratranec (nie synovec, ako občas tvrdí sám Alex) kamerunskej futbalovej legendy Rigoberta Songa, prišiel do Arsenalu ako 19-ročný stopér z Bastie. Po pár zápasoch v drese s kanónom sa však väčšina fanúšikov neveriacky pýtala, či toto má byť ten výnimočný talent, ktorý dostal výnimku určenú pre naozaj výnimočné talenty. Mierne nemotorný, značne chybujúci. A ani sa nechce veriť, že je to ten istý hráč, ktorý je teraz obrovskou oporou Arsenalu. Cesta do základu v strede obrany bola v tom čase zarúbaná, vtedy tam kraľovali Kolo Touré a Sol Campbell, neskôr Gallas, na šancu čakala dvojica vysokých Švajčiarov Djourou a Senderos. No a post defenzívneho záložníka bol doménou neviditeľnej steny Gilberta Silvu a neskôr aj Flaminiho. Alex v tejto konkurencii nemal šancu, chvíľu dokonca strávil aj na hosťovaní.

Po tragickom konci sezóny 2007/08, keď brutálny zákrok na Eduarda naštartoval pád dovtedy výborne hrajúceho Arsenalu s fantastickou štvorkou Hleb – Flamini – Fabregas – Rosický, ktorý nakoniec zavŕšil odchod polovice Fantastic Four za „lepším“ (veď jeden odišiel konečne do veľkoklubu, no a čo, že sa tam do základu nejako nepresadzoval a musel sa dlho pozerať len na úspechy mestského rivala a druhý síce získal aj pár trofejí, po ktorých túžil, ale mal na nich zásluhu asi ako Švejk na výsledkoch armády Habsburskej monarchie a nakoniec povymetal všetky kúty Európy na hosťovaniach).

Čo vyzeralo ako veľká nepríjemnosť pre Arsenal, bolo nakoniec požehnaním pre Alexa. Po Flaminim vyprázdnený priestor v strede poľa bolo treba zaplniť, kandidátov bolo viac, samozrejme väčšina čakala príchod nejakého väčšieho mena, ale nakoniec to nebolo treba, lebo dovtedy ignorovaný a podceňovaný kamerunský lev ukázal, kto je kráľom savany (nie džungle, levy predsa žijú na savanách). Pomaly, ale isto presviedčal, že post defenzívneho štítu je preňho ako stvorený. K sile leva, ktorú uplatňuje v súbojoch tak, že málokedy odchádza porazený, pridal aj výborné čítanie hry. Dokáže byť v súbojoch včas, takže ich väčšinu absolvuje v stoji a preto je len málokedy nútený ísť na zem a riskovať nebezpečný zákrok a kartový trest (pokiaľ sa práve „neprechádza“ po nohách toho podivne ostrihaného týpka… ale priznajme si, koľkých z nás to nepobavilo a tomu podivne ostrihanému týpkovi to nepriali?). Navyše postupne zlepšoval aj ofenzívnu hru, veď minulú sezónu dal dokopy 5 gólov (jeden z nich bol jubilejným tisícim gólom Arsenalu v Premier League) a mal 3 asistencie. A čo sa týka rozohrávky, zdá sa, že sa veľmi pozorne učil od Fabregasa, pretože v tejto sezóne bol autorom najukážkovejších kolmíc za obranu práve Alex. Jedinou vecou, ktorá mu chýba k dokonalosti, je lepšia streľba z väčších vzdialeností, hoci jeho prvý gól v tejto sezóne ukázal, že Alex pracoval aj na tomto poli.

A to je presne tá vec, ktorú si na Alexovi vážim asi najviac – Alex stále na sebe pracuje, neuspokojuje sa s tým, že už teraz patrí medzi najlepších defenzívnych záložníkov sveta, on chce byť najlepší. A o čo menej o tom rozpráva, o to viac na tom pracuje. A stabilitou formy sa mu môže rovnať možno len Bacary Sagna.

A prečo je pre mňa Alex Song hráčom mesiaca? Nie je problémom nájsť odpoveď, stačí vymenovať pár miest a k nim pridať pár čísel. Dortmund 7 – druhá najlepšia známka, Blackburn 8 – MOTM, Bolton 7,5 – druhá najlepšia známka, Pireus 9 – MOTM a to z teraz už neobvyklej pozície stopéra! Vysoká kvalita a stabilita výkonov, ktorú nedosiahol ani kapitán Robin (od neho predsa len čakám vyššiu kvalitu, rozbeh do sezóny mal pomalší), ani istota menom Bacary (stabilita a kvalita sú, chýba niečo navyše, čo ukázal Alex), ani Wojto (teraz už nie osmička, ale „len“ štvorka je škvrnou na jeho štíte), ani vychádzajúca hviezda AOC (ukazuje geniálne veci, ale na najvyššie pocty má ešte čas).

Alex dozrel a stal sa z neho hotový hráč a opora, ktorá to má nakročené medzi legendy Arsenalu. Ak pôjde ďalej tou istou cestou, čo doteraz, sieň slávy Arsenalu jednoducho nemôže minúť, má ju totiž rovno pred sebou.

 

P.S.: Aj v prvom októbrovom zápase Alex potvrdil vysokú kvalitu, opäť ako stopér nesklamal a navyše dokázal vypracovať gól, ktorý nám dal nádej. A tento zápas tiež potvrdil, o čo lepší by sme boli, ak by Alex nebol nútený hrať stopéra, ale hral by na svojom už teraz prirodzenom poste (nič proti výborne hrajúcemu Coquelinovi), pretože aj ako stopér ukázal viac tvorivosti, ako celá záložná trojica dokopy. Preto dúfam v skorý návrat hráča mesiaca august…

 

DaemonAllburn