Život je zmena. Niežeby ma nebavilo písať každý mesiac o našej novej hviezde menom Aaron Ramsey, hlavne keď predvádzal také kúsky, ako proti Norwichu, ale len jeden gól v šiestich zápasoch? Aaron, to je hlboko pod tvoju úroveň! Ale teraz už vážne, Aaron je síce stále asi najlepší hráč Premier League a ak si zachová formu, môže aj oficiálny honor hráča sezóny prebrať konečne „ten správny Walesan“, ale myslím, že prišiel čas aj pre iných. Toto totiž ani nie je anketa, v anketách môže Aaron vyhrávať aj celú sezónu, toto je blog a mne sa naozaj nechce vyťahovať príhody z Aaronovho detstva, aby som mal o čom písať. Ide však aj o ten fakt, že máme viacero hráčov, ktorí sa tiež pričinili o to, že aj v októbri sme kraľovali Premier League (ale aj vypadli z Capital One Cupu, že áno, aj keď to mi až tak nevadí, ten pohár nemám rád od roku 2011). Hráčom mesiaca október, hráčom, ktorého zásluhy o našu formu aj výsledky sú nepopierateľné, hráčom, ktorého dôležitosť pre tím sme pocítili práve v zápase, ktorý nás obral o šancu na jednu z trofejí, je pre mňa útočník s krásnou tvárou (ako sa raz na chvíľu objavilo aj na wikipedii), silou leva a (pre obrancov súpera) hrôzostrašnosťou Godzilly – Olivier Giroud.
Ak existuje hráč, ktorého výkonnosť by stúpala tak strmo hore, tak je to Laurent Koscielny… Ale vlastne o ňom som nechcel písať, hoci aj on bol výrazným kandidátom na honor hráča mesiaca október. Písať som chcel o jeho skoro až nevlastnom bratovi (stačí si pozrieť ich skoro až rodinné spoločné fotky) Olivierovi Giroudovi. Oliho a Lola (veľmi zábavné sú tieto francúzske prezývky) nespája iba priateľstvo, ale aj veľmi podobný osud. Obaja sa dostali na výslnie veľkého futbalu z takmer najhlbšej pivnice. Olimu dokonca jeden z trénerov oznámil, že na veľký futbal nikdy nebude mať. Nič lepšie mu povedať nemohol, ako sa teraz ukazuje. To je niekedy problém, keď sa tréner pozerá iba na aktuálnu výkonnosť mladíka, ale nevidí jeho potenciál a hlavne vôľu, ktorá je obvykle oveľa dôležitejšia ako akýkoľvek veľký talent.
Vôľa, to je niečo, čoho má Oli na rozdávanie. Človek niekedy neverí vlastným očiam, keď vidí, do akých súbojov sa vrhá. A nech je to tretia alebo deväťdesiata tretia minúta, Oli ide aj do zdanlivo stratených súbojov so súperovými obrancami vždy naplno. Práve preto sa ho súperovi obrancovia musia báť, lebo súboj s Olim musí bolieť. A že sa ho boja, to predviedol Weidenfeller v spolupráci so Subotićom. Inak, ako strachom si neviem vysvetliť to, čo predviedli pred Oliho gólom v domácom zápase s Borussiou.
Sila, to je niečo, čím Oli tiež vyniká. Dokáže takmer doslova „na chrbte odniesť“ aj tých najväčších obrancov súpera. Vďaka veľkej fyzickej sile si dokáže perfektne prikryť loptu a skvele hrať chrbtom k bráne. Vďaka veľkej sile dokáže ustáť a vyhrať aj tie najtvrdšie hlavičkové súboje.
Inteligencia, tou je Oli tiež vysoko nadpriemerný. Vďaka inteligencii nie je iba pitbullom na hrote, ktorý by sa iba „bil“ s obrancami, ale plnohodnotným hráčom do kombinácie. A ešte akej kombinácie! Veď plejstejšnová pätičková narážačka s Jackom (http://www.youtube.com/watch?v=ZyDMeCmOm2I), to bolo niečo, čo si bude každý fanúšik Arsenalu a určite aj každý fanúšik dobrého futbalu opakovane púšťať dlhé roky. V mojej osobnej hitparáde sa zaradila na úroveň superstrely z Titiho otočky do siete totálne bezmocného Bartheza (http://www.youtube.com/watch?v=A-BOL1mcur8) alebo Icemanovej kľučky do protismeru proti Newcastlu (http://www.youtube.com/watch?v=k3n4CTLDn_w).
Technika, tú tiež treba spomenúť. Keď zoberieme do úvahy Oliho výšku, jeho technika je ohromujúca. Na svete je asi len jeden útočník s podobnou výškou a technikou, ale ten to zas nemá v hlave úplne v poriadku… Samozrejme, Oli nie je driblér ako Santi alebo Rosa, ktorí dokážu v plnej rýchlosti prechádzať popri hráčoch súpera ako okolo slalomových bránok, ale kvalitné ovládanie lopty v spojení so silou a stabilitou pomáha Olimu udržať loptu aj na veľmi malých priestoroch. A to nehovorím o Oliho „trademarkovom“ oblúčiku za obranu, na to potrebuje človek naozaj precíznu techniku.
Streľba, v nej Oli ešte nevyniká, sú určite lepší snajperi aj v Premier League, ale zas treba jasne povedať, že na streľbe asi najviac vidieť Oliho vytrvalú prácu na sebe. Že má v ľavačke ekrazit, to dokazoval už v minulej sezóne, ale v tejto sa v koncovke zlepšil, našiel pokoj aj sebavedomie, výsledkom čoho je slušných 8 gólov v sezóne pri pomere pol gólu na zápas. Nenahneval by som sa, keby si tento pomer udržal až do mája. A treba dodať, že tri z ôsmych gólov dal práve v októbri.
Som rád, že hráči zobrali moju výzvu zo septembrového Hráča mesiaca vážne a viacerí sa výkonnostne dotiahli na Aarona. A som rád, že mi Oli dal dôvod napísať o ňom. A prajem mu, nech mi tie dôvody dáva čo najčastejšie. Lebo začínam mať po dlhom čase pocit, že Arsenal má konečne toho správneho útočníka, žiadneho blázna z rezervy T*ttenhamu, ktorý sám seba presvedčil, že je lepší ako v skutočnosti, ani Judáša s kričiacim zasranom v sebe, na ktorého musel hrať celý tím, ale skutočného tímového hráča.
P.S.: Prišiel som na to, že mi Aaron R. chodí do počítača, číta moje rozpísané články a veľmi sa nahneval, že som ho nevyhlásil aj za hráča októbra. Teraz v novembri si to odnášajú úbohé obrany súperov…
DaemonAllburn
/blog vyjadruje osobný názor autora a vysvetlil ho v úvode blogu /
