Tak táto začínajúca májová tradícia sa mi veľmi páči! Naši chlapci si opäť po roku nevyšli po schodoch vo Wembley po medaily porazených, ale po najstaršiu futbalovú trofej na svete. Najradšej by som za hráča mesiaca máj vyhlásil každého jedného nášho hráča od hrajúceho kapitána Mertesackera až po večného rekonvalescenta Diabyho, ale ak mám vybrať jedného, tak mi najrýchlejšie napadne náš (druhý? Chcelo by to férovku) najrýchlejší hráč, asistent na gól na Old Trafforde, strelec hattricku v poslednom ligovom zápase a rozhodujúceho gólu vo finále – Theo Walcott.
Je asi samozrejmé, že skvelé zakončenie sezóny prekrýva všetko, čo sa stalo počas mája. Je zabudnutá prehra so Swansea i nemohúcnosť proti Sunderlandu, ale aj cenná remíza na Old Trafforde, ktorá nás posunula do Ligy Majstrov, či jednoznačné víťazstvá nad Hullom a WBA sú v tieni zápasu na Wembley. Trofej je trofej a táto bola dokonca aj rekordná. A v asi najjednoznačnejšom finále FA Cupu za posledných 20 rokov zahral celý tím vynikajúco.
Bol to však návrat Thea, ktorý nám napravil náladu už pred finále. Jeho vpád na Old Trafford, keď nabil na vlastenec Blackettovi, bol rozhodujúcim v boji o priamy postup do Ligy Majstrov. Prvý zápas v základe po dlhej dobe proti WBA znamenal fantastický hattrick, ktorým ukázal, že je reálnou alternatívou na hrot. No a vo finále FA Cupu to bol jeho pohyb, ktorý pomáhal rozvracať obranu Aston Villy, a napriek niekoľkým zaváhaniam v koncovke prišiel v 40. minúte zápasu okamih, ktorý sa stane legendárnym. Theo rozbehol gólovú akciu výborným skrytým pasom na Monreala, aby si následne nabehol do šestnástky a skvelým volejom svojou slabšou ľavačkou si vychutnal veterána Givena.
Asi nikto si nezaslúžil takýto okamih viac, ako práve Theo. Minuloročný triumf totiž prežíval iba ako divák, pretože sa zranil práve v zápase FA Cupu proti T*ttenhamu, cez ktorý sme aj vďaka nemu prešli na ceste až do Wembley. Dôsledkom tohto vážneho zranenia bola nielen takmer ročná rekonvalescencia nasledovaná ďalšími zdravotnými problémami, ale opäť raz aj mierna amnézia časti fanúšikov, ktorí tak trochu zabudli na to, aký je Theo výnimočný hráč. Ale som veľmi rád, že v posledných dvoch zápasoch to ukázal asi všetkým.
Niekto si totiž nevie dosť dobre uvedomiť, aké je to vracať sa do vrcholového futbalu po roku. To je pre mňa o to zvláštnejšie, pretože Theo nie je zďaleka náš prvý hráč, ktorý by bol v tejto situácii, o tom by vedeli rozprávať Rosický, Ramsey, Wilshere, ktorým sa to úspešne podarilo, ale aj Eduardo alebo Diaby, ktorí sa už nikdy nevrátili s formou, či zdravím tam, kde boli pred zranením. A Theo to má o to horšie, že jeho štýl hry, teda extrémne dynamická hra na hrote, kde je všetko často o jedinom dotyku, vyžaduje, aby bol v plnej pohode. Preto som sa počas jarnej časti tejto sezóny, keď Theo skôr paberkoval a zahadzoval šance ako na bežiacom páse, nebál, že by sa ten starý rýchlik z Emirates Stadium, ktorý dal v sezóne 2012/13 za Arsenal 21 gólov a pridal 14 asistencií, nevrátil. Jeho čas prišiel v pravej chvíli, keď sa dostal do plnej fyzickej formy a psychickej pohody.
Theo dal teda jasne najavo, že s ním treba počítať. Netreba totiž zabúdať, že on je hráčom schopným nastrieľať 20 gólov za sezónu, ako to už raz predviedol a dokonca sa priblížiť aj k tridsiatke. Tiež je hráčom, ktorý je iný, ako zvyšok tímu, je oveľa priamočiarejší, má skvelé načasovanie nábehov za obranu, má výborný výber miesta a k tomu aj skvelú kopaciu techniku, ako ukázal jednak pri finálovom góle, ale aj „šibenica“ v zápase s WBA bola exkluzívna. Ak by teda aj neprišiel top class útočník, verím, že pri plnom zdraví ním môže byť aj Theo. Lebo je očividné, že pre nášho manažéra je teraz už skôr alternatívou na vysnený hrot ako krídelníkom. A verím, že čas na to, aby to Theo dokázal, prichádza práve teraz. Takže už treba len to, aby podpísal „tú vec“, ale po jeho výrokoch po víťaznom finále o tom nepochybujem.
DaemonAllburn
/blog vyjadruje osobný názor autora/
