Najprv si všetci mysleli, že to príde oveľa skôr. Potom si možno dokonca aj väčšina myslela, že to nepríde asi nikdy. Trvalo to presne 20 mesiacov, kým sa to stalo realitou, ale veľmi často sa čakanie vyplatí. A v tomto prípade sa to vyplatilo veľmi, pretože to, čo predvádza hráč mesiaca apríl po svojom návrate po zranení, je jednoducho úplne iná trieda. Áno, to, čo asi tušíte, je presne tak, ako tušíte, hráčom mesiaca apríl bol pre mňa a pre väčšinu fanúšikov Arsenalu Mesut Özil.
Je to naozaj už 20 mesiacov, čo na severe Londýna vypukla Özilmánia. Mesut bol po dlhom čase prvá superstar, ktorá prišla do Arsenalu. Futbalový génius s dokonalým vnímaním a originálnym riešením herných situácií. Očakávania boli obrovské a Mesut ich začal postupne napĺňať aj vďaka zrodu waleského spasiteľa a hlavne vďaka futbalovej aj ľudskej symbióze týchto dvoch našich záložníkov. Arsenal vládol Premier League. Potom sa však začalo ukazovať, prečo je Premier League Premier League. Náročný program, tvrdosť a dynamika hry si vybrali svoju daň. Na nášho génia sa začali valiť problémy – pokles formy, zranenia, nepriazeň časti fanúšikov. Mesut je totiž introvertný génius, za zápas otvorene prejaví menej emócií, ako Jack Wilshere za minútu. Spomínaná časť fanúšikov v tom mala jasno – formu hľadajúci a emócie neprejavujúci hráč rovná sa hráč, ktorý nemá záujem, hráč, ktorému na tíme nezáleží. Angažmán Mesuta Özila v Arsenale vyzeralo ako jednoznačné sklamanie napriek množstvu asistencií na góly, napriek množstvu pripravených šancí, napriek prvej trofeji po dlhej dobe.
V lete si Mesut napravil chuť ziskom titulu majstra sveta a po dovolenke sa pripojil k tímu. Nedostatok poriadneho oddychu a absencia adekvátnej predsezónnej prípravy sa prejavili na viacerých hráčoch, ktorí pracovne navštívili v lete Brazíliu (samozrejme okrem Alexisa, ale ten by mohol obehnúť celú Zem a hneď po dobehnutí odohrať zápas a bol by v ňom najaktívnejší), no asi najviac to bolo očividné práve na Mesutovi. Pochybnosti narastali a zastavilo ich až Mesutovo zranenie.
To, čo by za iných okolností bolo prekliatím, bolo v Mesutovom prípade požehnaním. Požehnaním bol aj letný príchod Shada Forsytha, amerického guru športovej fyziológie. Ten z tenučkého jemného technika spravil počas rekonvalescencie zviera s o nič menej jemnou technikou. Mesut po návrate na ihrisko v roku 2015 neodletuje od protihráčov po každom súboji, dokáže si prikryť loptu, dokonca vyhráva aj defenzívne súboje. Samozrejme to nie je zásluha iba Shada, je to hlavne zásluha Mesuta samotného. Je naozaj obdivuhodné, ako sa nevzdal po zdrvujúcej kritike, ako si nevybral ľahšiu cestu, teda útek niekam, kde by bol hviezdou aj bez väčšej snahy. Lebo jeho mozog je unikátna futbalová zbraň a jeho technika je dokonalá. Keď k tomu pridal fyzickú zdatnosť a futbalovú spriaznenosť s Alexisom, Aaronom, či Santim, spolu vytvárajú najlepšiu ofenzívnu silu v lige a určite najlepšiu zálohu Arsenalu od tej s Vieirom, Piresom a Ljungbergom.
Napísal som to v jednej pozápasovej diskusii – kto teraz nevidí genialitu Mesuta Özila, ten ju neuvidí nikdy, lebo toho proste nie je schopný. Je nosením dreva do hory spomínať jeho fantastickú schopnosť posielať spoluhráčov do šancí. Nemenej dôležitá je však aj jeho schopnosť zapojiť sa do medzihry, keď svojim pohybom a (ako hovorí slovenský futbalový filozof a gooner Laco Borbély) ponukovou činnosťou umožňuje spoluhráčom vyjsť z množstva ošemetných situácií jednoduchou narážačkou. Tu je práve najväčší rozdiel medzi Mesutom a naším exkapitánom a v súčasnosti zombie z Čukotky. Mesut nie je dirigent hry, on je tvorca sensu stricto, génius improvizácie. Neupriamuje pozornosť na seba, to bez problémov prenecháva spoluhráčom. Nepotrebuje preberať loptu od obrancov, nepotrebuje byť zapojený do každej akcie. Keď sa však k lopte dostane, obrana súpera musí vyhlásiť poplach. Na druhej strane výrazné zlepšenie fyzických parametrov tiež zväčšilo akčný rádius našej desiatky s číslom 11. Jeho hra je stále viac a viac celoplošná, už to nie je len okolie súperovej šestnástky a obľúbené pravé krídlo, Mesuta stále viac a viac cítiť na celom ihrisku. To prináša nový rozmer nielen do jeho hry, ale do hry celého Arsenalu, ktorý tak môže ťažiť z úžasnej hernej variability, ktorú mu dávajú všetci ofenzívni hráči.
Mesut už snáď presvedčil všetkých (okrem Michaela Owena, ale to by bolo ako presvedčiť Richarda Dawkinsa, aby sa dal pokrstiť katolíckym biskupom), aký je výnimočný. A keďže je geniálny improvizátor, a keďže improvizácia je založená na intuícii a predvídaní, a keďže intuícia a predvídanie potrebujú podvedomé poznanie situácie a možností správania spoluhráčov, tak je jasné, že so stále sa zlepšujúcou zohratosťou našich es je toto len predzvesťou toho, čo nám Mesut ešte predvedie. Nuž, ťažké je goonerovi v tejto dobe ubrániť sa optimizmu…
DaemonAllburn
/blog vyjadruje osobný názor autora/
