Pozdravujem(e) všetkých Goonerov.
Najprv pár riadkami, presnejšie odstavcami popíšem náš trip, jeho prípravu i naše mimofutbalové zážitky. Samotným zápasom Arsenalu sa budem venovať na konci tohto príspevku…
Na úvod sa obaja zľahka predstavíme. Ja som, napíšem to jemne, muž v zrelom veku a Arsenalu fandím už od roku 1971, keď mi otec ako prváčikovi na ZŠ kúpil vlajku tohto skvelého klubu. Bola v mojej zbierke jediná zahraničná a tým aj najcennejšia, hoci bola výzorom úplne obyčajná a jednoduchá. Odvtedy som s kanoniermi spojený najsilnejším možným putom a neexistuje klub či tím, ktorý by mu v mojom srdci mohol konkurovať. Som fandením doslova posadnutý, každý zápas extrémne prežívam a čítam všetko, ale naozaj všetko, čo sa Arsenalu týka, nech je sezóna, pred či po zápase, prestupové obdobie atď. Za posledných asi 20 rokov som videl všetky naše duely – bez výnimky. Až do soboty 9. marca iba v telke či trochu dávnejšie cez streamy na PC. Jednoducho a proste: Arsenal je môj život!
Je pochopiteľné, že syn Samuel nemohol ísť inou cestou. Skúsil by… 😊 Keď videl na dennodennej báze tatina „postihnutého“ fandením Gunners, vyvinul sa jeho vzťah ku Arsenalu akosi prirodzene, a tak je dnes „postihnutý“ rovnako ako ja. Fandí aj dcéra, ale nie až tak fanaticky ako my dvaja. A manželka? Tá našu úchylku stopercentne akceptuje a fandí na diaľku.
Hurá, máme lístky!
Keď mi niekedy uprostred januára Dan e-mailom oznámil, že mi boli pridelené dva lístky na domáci duel s Brentfordom (9. marca), nastala eufória. Konečne sa pozriem do Londýna a budem vidieť naživo zápas Arsenalu. Neskutočné! A priznám sa, pár dní pred tým som mal akýsi vnútorný pocit, že podobná správa by mohla prísť. Takže ešte raz – veľmi pekne ďakujem CS Supporters Clubu za pridelenie oboch lupeňov.
Organizácia: V podstate ihneď na to sme s druhým členom našej minivýpravy, synom Samuelom alias Samuelsonom, začali plánovať. Prvé, čo mi prišlo na um, bolo, či sa pár dní pred/po, teda uprostred týždňa, nebude hrať ešte nejaký ďalší zápas Gunners, či už vsunuté kolo PL alebo odveta s FC Porto. A bolo tomu tak – tri dni po Brentforde bol naplánovaný zápas Ligy majstrov (12. marca). Ja i syn sme sa akosi podvedome vtlačili do pozície, že keď už budeme v Londýne, nebolo by od veci pokúsiť sa dostať ešte aj na tento duel. Nemali sme však lístky ani predstavu, či je reálne sa k nim dostať. Veľmi sme tomu neverili. Napriek tomu sme náš plán cesty do Londýna nastavili tak, že priletíme deň vopred, teda v piatok, a vrátime sa v stredu ranným letom pár hodín po zápase s Portom. Veď čo ak náhodou motyka vystrelí…
Logistiku si zobral na starosť Samuelson. Spočívala v zabezpečení ubytovania, leteniek i naplánovania programu v hlavnom meste, ktorým sme si chceli vyplniť voľné chvíle. Ja som sa iba pozrel na miesta, ktoré by som na vlastné oči rád videl, a zas spolu sme zisťovali, na ktorý iný zápas by sme mohli zájsť (ak by Porto nevyšlo, s čím sme počítali). Nech keď už tam budeme, nepôjdeme na otočku domov, ale okrem zápasu s Brentfordom si pozrieme Londýn vrátane minimálne jedného ďalšieho ostrovného stretnutia.
Ako prvé sa synovi podarilo zabezpečiť ubytovanie, ktoré rozdelil tak, že prvé dve noci prespíme vo Wembley, priamo pri ikonickom štadióne, a ďalšie dve neďaleko stanice metra Tottenham Hale. Oba hotely patria do siete Premier Inn a cena bola podľa nás veľmi prijateľná.
Keď sme mali spísané miesta, ktoré sme v hlavnom meste chceli navštíviť, Samuelson navrhol zakúpiť si online tzv. London Pass. V jeho cene sme mohli navštíviť množstvo platených vstupov, ktorých súhrnná hodnota bola podstatne vyššia, ako sme zaplatili za spomínaný Pass. My sme si napokon zakúpili London Passy na tri dni, pričom cena jedného pri aktuálnej zľave bola cca 124 libier. Počas týchto konkrétnych 72 hodín (nedeľa – utorok) sme mali teoreticky možnosť navštíviť miesta v celkovej hodnote až takmer 380 libier na osobu. My sme využili platené vstupy v hodnote zhruba dvojnásobku ceny Passu, čiže na jedného okolo 250 libier.
Piatok/Sobota: Samotný piatkový let z Bratislavy bol pokojný a po dvoch hodinách sme pristáli na letisku Stansted. Lístky vlakom na Liverpool Street syn zabezpečil už vopred, takže okolo 13:00 sme mohli s batohmi na chrbtoch začať napĺňať program. Večer po návšteve supermarketu sme prešli popri Wembley Stadium a doslova pár metrov vedľa neho sme sa okolo 21:00 konečne dostali na hotelovú izbu. Postupne sme počas piatka a soboty navštívili viacero zaujímavých miest, kde sa vstupné neplatí (Natural History Museum, Victoria and Albert Museum, Hyde Park, Buckingham Palace, Trafalgar Square, The British Museum). A od nedele sme už mohli naplno využívať vopred zakúpené London Passy.
Nedeľa: Ako prvý diel skladačky z platených vstupov sme absolvovali Wembley Stadium Tour. Hneď na úvod nás sprievodca, fanúšik Man United, upozornil, aby sme sa ako skupina držali pohromade, aby sa nikto nestratil ako jeden návštevník pred rokom, ktorého hľadali spoločne s privolanou políciou v útrobách štadióna celých 24 hodín. Je to jednoducho obrovský kolos. Celá Tour trvala asi hodinku a bola fajn. V nedeľu celý deň pršalo a tak sme sa v daždi presunuli do juhovýchodnej časti Greenwich, kde sme si obzreli miesto s vyznačeným nultým poludníkom a tiež Royal Observatory. Ja ako človek, pre ktorého je geografia koníčkom i povolaním zároveň, som toto miesto jednoducho nemohol vynechať. Strávili sme tam v podstate celé popoludnie. Iba nás mrzí, že kvôli počasiu bol tamojší výhľad na mesto de facto nulový.
Po absolvovaní tejto exkurzie sme sa presunuli do časti Tottenham Hale, nášho druhého dočasného útočiska. Po príchode na hotelovú izbu sme mali pocit, že sme vošli do tej istej miestnosti, ktorú sme obývali vo Wembley, keďže rozložením aj výbavou bola identická. Proste Ctrl+C → Ctrl+V.
Pondelok: Na tento deň syn ako prvý bod programu naplánoval Arsenal Stadium Tour. Nevedeli sme sa dočkať, ako si pozrieme Emirates Stadium zvnútra spolu s múzeom Arsenalu či The Armoury. Ráno sme si vedome trochu privstali, aby sme si ešte pred Tour obzreli bývalý domov Arsenalu, staré Highbury, resp. čo z neho zostalo na miestach, kde preháňali súperov a tešili fanúšikov Bergkamp, Henry, Dixon, Adams, Seaman, Rocastle, Brady, Stapleton i mnohí pred nimi. Jednoducho bez tejto zastávky súčasného Highbury Stadium Square by to ďalej nešlo…
Za jeden z cieľov sme si tiež stanovili nájsť dlaždičku nášho SC. Čítal som, že niektorí napriek snahe boli neúspešní. Za iných okolností by to bolo nesmierne náročné, mne sa to však podarilo asi za 15-20 sekúnd. Kľúčom k tomu bol článok o návšteve zápasu so Sheffieldom, v ktorom Jenda uverejnil fotografiu a pomohol mi spomínanú dlaždičku v extrémne krátkom čase nájsť.
Pred samotnou Tour sme netrpezlivo prešľapovali na mieste pri vchode do The Armoury, ktorú otvárali presne o 9:00. Už v jej priestoroch sme sa preukázali London Passmi a ako prví v daný deň sme sa vydali na prehliadku. Hneď na úvod nám dali slúchadlá a elektronického sprievodcu s tým, že Tour bude trvať približne 1 hodinu. My sme sa však kochali takmer každým detailom, fotili všetko, čo sa dalo a ukončili sme ju asi po 2,5 hodine.
Ďalšou zastávkou bola bývalá najvyššia budova Európy – The Shard, kde sme sa vyviezli na cca 70. poschodie a kochali nádherným výhľadom z obrovskej výšky. Museli sme sa však opäť zmieriť so slabšou viditeľnosťou. Keď sa nás v istej chvíli opýtal tamojší zamestnanec, či nám môže s niečím pomôcť, tak som sa ho opýtal, ktorým smerom je Emirates Stadium (bolo evidentné, že ho nie je vidieť). Otázke sa veľmi potešil a ochotne nám ukázal smer, ktorým by sme náš svätostánok za dobrej viditeľnosti bez problémov videli. Čoskoro vysvitlo, že je tiež veľkým fanúšikom Arsenalu a tak sme strávili v priateľskom rozhovore cca 20-30 minút. Okrem iného sme sa bavili aj o zápase s Brentfordom, na ktorom bol tiež prítomný.
Následne sme si zvnútra pozreli Tower od London, kde sme strávili asi tri hodiny, a rovnako podrobne aj (zvnútra) Tower Bridge. Potom nasledovala už iba cesta na hotel, trochu spánku a príprava na bohatý utorkový program so zlatým klincom na záver…
Keďže odchod z Tottenham Hale sme mali naplánovaný v utorok do 12:00, ešte v pondelok večer sa synátor spýtal, či si môžeme nechať naše batohy odložené v hoteli až do zhruba polnoci z utorka na stredu, keďže pôjdeme na zápas LM. Čuduj sa svete, slečna/pani na recepcii zareagovala širokým úsmevom a s veľkou radosťou nám s mierne tlmeným hlasom oznámila, že aj ona je obrovskou fanúšičkou Gunners a veľmi rada nám vyhovie. Vďaka tomu sme mohli celý utorkový program absolvovať bez záťaží na našich chrbtoch, čo bolo neopísateľné plus.
Utorok:
Úvod dňa sme strávili návštevou nádhernej St. Paul’s Cathedral, vyšliapaním 311 schodov na Monument to the Great Fire of London (za čo nás odmenili certifikátom) čí plavbou loďou po Temži.
Keďže aj na Stamford Bridge Tour (podobne ako na Wembley Tour i Emirates Stadium Tour) sme mohli využiť naše London Passy, tento stánok nášho londýnskeho rivala sa stal našou ďalšou utorkovou zastávkou. A musím skonštatovať, že samotný štadión ani jeho vnútorné priestory sa s tým naším nedajú vôbec porovnávať. Tento štadión je však v porovnaní s Emirates kontaktnejší a diváci majú ku ihrisku i dianiu na trávniku bližšie. Vnútorné priestory sú ale pomerne stiesnené, šatne nič extra, hlavne tá pre hostí. A to ešte, ako nám povedal sprievodca, rodák z Belfastu, nie tak dávno ju asi dvojnásobne zväčšili. Sme však radi, že sme si aj tento štadión mohli pozrieť zblízka.
Potom sme sa vo Westminster Abbey zúčastnili tradičnej omše anglikánskej cirkvi aj s miestnym speváckym zborom, čo bol tiež nezabudnuteľný zážitok. No a pred nami už zostal iba presun do severného Londýna, nevyhnutná kúpa šálov a dresu Arsenalu, ktorý nám ešte v zbierke chýbal a samotná odveta Ligy majstrov s Portom. Najprv však ku sobotnému zápasu s Brentfordom…
Sobota: Premier League / Arsenal FC – Brentford FC
Atmosféra na stretnutí bola neskutočná. Nič podobné sme dovtedy takto naživo nevideli/nepočuli. Zimomriavky (husí kůže) po celom tele, spievanie hymny „North London Forever“ na plné hrdlo, neustále povzbudzovanie našich chlapcov, Declanova famózna hlavička na bránku priamo pod nami, Aaronova nepochopiteľná hrúbka v nadstavenom čase 1. polčasu, zamrznutie pri Kaiovom divingu a pýtaní si druhej žltej a teda aj redky hráčmi Brentfordu až po víťaznú hlavičku spomínaného Havertza pár minút pred koncom… A následne sa už celý Emirates opakovane otriasal spievaním „Tsamina mina, eh, eh, Waka waka, eh, eh, 60 million down the drain, Kai Havertz scores again“. Keďže ďalší gól už nepadol, boli sme šťastní, že naša premiéra na Emirates je víťazná a dostali sme sa na čelo PL. Samozrejme, vzápätí nemohlo chýbať ani mohutné: „We are top of the league, Say we are top of the league…“ Koniec, aký sme si pred úvodným hvizdom priali. A ku tej atmosfére musím ešte doplniť, že to, čo počujeme pri priamych prenosoch v TV, je iba slabý odvar reality na štadióne. Ruchy sú stiahnuté na riadne nízke hodnoty, predpokladám, že preto, aby bol počuť komentár. Po návrate som si pozrel oba zápasy zo záznamu a so živou atmosférou priamo na Emirates Stadium sa to nedá vôbec, ale vôbec porovnať. Priznám sa, že by som ocenil možnosť nastaviť si na TV zvukovú stopu len s ruchmi priamo zo štadióna.
Utorok: Champions League / Arsenal FC – FC Porto
Na utorkový odvetný zápas Ligy majstrov som sa pokúsil zháňať lístky ešte doma tesne pred naším odchodom do Londýna. V jednom z mnohých článkov „Gooners on Tour“ sa spomínal aj istý Víťa Srp v súvislosti s tým, že snáď/či vie pomôcť pri získaní lístkov na zápas PL. Tak som trochu googlil a zistil, že je fanúšikom Chelsea a údajne vie naozaj nejaké lístky zohnať. Napísal som mu teda e-mail, či by mi náhodou nevedel pomôcť dostať sa na duel Arsenalu s FC Porto. Bolo to zhruba týždeň pred zápasom, nedával som tomu ani 0,1 percenta. Hneď v prvej vete som mu spomenul, že som zarytý fanda Arsenalu a ak ma to diskvalifikuje, nech správu hneď zmaže a je to vybavené. Na moje prekvapenie mi odpísal asi do 5 minút s tým, že sa pokúsi tie lístky získať, ale nebude to jednoduché a musím byť trpezlivý. Vymenili sme si niekoľko správ a čakali sme… Tuším deň pred odletom, teda asi po dvoch dňoch, mi napísal, že tie dva lístky pre mňa má, ale s tým, že nie sú vedľa seba, ale na úplne iné miesta a či to (ne)vadí. Ja na to, že, samozrejme, nie. Poslal mi čísla sektorov a sedadiel. Samuelson pripravil vizualizáciu výhľadu, aby sme mali predstavu, kde by sme mali sedieť. Detaily rozpisovať nebudem, ale následne sme uhradili (podľa mňa) pomerne prijateľnú sumu, odleteli do Londýna a čakali na lupene. Asi po dni sa nám ozval a po niekoľkých e-mailoch sa sen stal skutočnosťou. Takže Víťo, tiež ešte raz veľká vďaka. Nemohol som uveriť tomu (a doteraz to považujem za zázrak…), že po troch dňoch uvidíme Arsenal pri jednom výlete do Londýna opäť naživo. A odveta play-off Champions League! Zázraky sa proste dejú. Alebo keď sa šťastie unaví…
Naozaj sme tomu však uverili až vo chvíli, keď sme každý prešli svojím turniketom a dali si vzájomne info, že sme na svojich miestach. Samuelson sedel zhruba 15 metrov od miest spred troch dní, ja som sedel na opačnej strane štadióna trošku vyššie presne v línii penaltového bodu, ktorý nám napokon priniesol postup do štvrťfinále. Následne sme si užili každý samostatne náročný zápas so šťastným koncom, na začiatku oduševnené spievanie hymny, všetkých možných chorálov a opäť neopísateľnú, famóznu atmosféru. A po nádhernom konci aj… totálnu stratu hlasu, z ktorej som sa vylízal asi po piatich dňoch. Celý zápas sa totiž spievalo ako o dušu, jeden chant za druhým. Najčastejšie sa opakovali asi tieto dva: „We’ve got Super Mik Arteta, He knows exactly what we need, Gabby at the back, Gabi in attack, Arsenal on the way to Champions League“… a každú chvíľku sa štadiónom ozývalo tiež: „And it’s Arsenal, Arsenal FC! We’re by far the greatest team, The world has ever seen“… A musím skonštatovať, že atmosféra v porovnaní so sobotou bola ešte lepšia, vybičovanejšia, hlučnejšia, proste dokonalá…
Po ukončení duelu sme po asi dvoch hodinách prišli na spomínaný hotel po naše batohy, hoci to bolo relatívne blízko. To nás však vôbec neznervózňovalo, keďže lietadlo nám na rozdiel od fanúšikov Porta odletelo ráno o ôsmej v plánovanom čase. Na presun na letisko Stansted sme mali dosť času a vopred sme počítali s tým, že nebudeme spať. V podstate sme si aj po zápase každú minútku užívali. A na rovinu – šťastný koniec a eufória z postupu by nám asi ukrojila podstatnú časť spánku aj v prípade, keby sme spali na hoteli.
Už naozaj končím(e)
Na záver tohto príspevku sa ospravedlňujem(e) za jeho dĺžku, ale dostali ste sa až sem, takže snáď sa to dalo čítať. Chcel som tento príspevok pôvodne skracovať, nakoniec som sa však rozhodol nechať to tak. Tak snáď ste sa nenudili…
Ešte raz ďakujem za lístky na zápas s Brentfordom a obaja so synom sa už teraz nevieme dočkať ďalšej návštevy Emirates a nášho milovaného Arsenalu. Tak snáď to nebude trvať dlho. COYG
Baci (+ Samuelson)
