Rok sa už takmer s rokom stretol a ja som si uvedomil, že dávno som nenapísal žiadny blog mimo Hráča mesiaca a že je čas to zmeniť. Tento krát však nebudem riešiť žiadne štatistiky, ani analyzovať očividné (akútne potrebujeme nového stopéra, to sa nedá nijako poprieť), ale pozriem sa na problém oveľa subjektívnejší a skôr psychologický ako futbalový. Súc inšpirovaný nedávnymi udalosťami v Stoke, v diskusiách na gunners.cz a tiež veľmi subjektívnym, ale práve tým veľmi osviežujúcim a inšpiratívnym GizzButtovym blogom „TY A ARSENAL !“, rozhodol som sa posvietiť na problém fanúšikovského extrémizmu. A nemyslím tým tvrdé jadra niektorých klubov, pri ktorých pojem „tvrdý“ je odvodený od natvrdlosti, myslím tým extremizáciu postojov voči klubu. Lebo jedna vec sa ukázala jasne, Emirates Stadium sa zmenilo na bojové pole a to je niečo, čo mi je úplne proti srsti.
Aby bolo hneď na začiatku jasné, nemám žiadny problém s tým, že niekto môže mať iný názor. Posvätné je pre mňa to voltairovské „síce s vami nesúhlasím, ale budem sa do krvi biť za to, aby ste svoj názor mohli vysloviť“. A práve rôzne názory sú tým, čo poháňa diskusiu, čo pomenúva problémy, ale tiež vedie k nájdeniu východísk. Preto som nikdy nemal problém ísť do polemiky s niekým, kto mal iný názor a o to vášnivejšie som si bránil svoj. A preto je mi jasné, že existencia rôznych názorov na súčasný stav Arsenalu je vec úplne prirodzená a prospešná. Čo však prospešné nie je, je práve extremizácia názorov. Najjasnejšie bola vyjadrená práve vybučaním nášho manažéra, ktoré nemalo nič spoločné s civilizovaným prejavom nespokojnosti. Menej extrémnym z hľadiska prejavu, ale o to viac z hľadiska postoja sú napríklad rozhovory na ArsenalFanTV s očividne veľmi deprimovaným fanúšikom známym pod menom Claude alebo mediálnou figúrkou Piersom Morganom (pojem „mediálna figúrka“ som použil preto, lebo konzistentnosť a úroveň prejavu tohto pána, ktorý sa síce vášnivo hlási k Arsenalu, ale zároveň nemá problém krivo obviniť iných fanúšikov toho istého klubu, ktorí boli napadnutí, z chuligánstva, sú na úrovni rôznych iných „mediálnych figúriek“). A nakoniec máme rôznych prispievateľov na gunners.cz, ktorí sa zjavujú z ničoho a zapĺňajú najmä zápasové diskusie svojimi „temnými proroctvami“.
Toto sú extrémne prejavy, ktoré vedú k neúnosnému vyhrocovaniu správania, čo má za dôsledok to, že do jedného koša s takýmito prejavmi sú následne zaradení aj tí, čo majú jednoducho iba iný názor. Rovnako, ako nie je správne nazývať Wengera „senilným dedkom“ a vybučať ho na stanici, nie je správne nazývať fanúšikov, ktorí možno iba stratili dôveru v rozhodovanie nášho manažéra, ktorý samozrejme robí tiež veľa chýb, sliepkami a podobne. Celé to potom nie je o názoroch a argumentoch, ale o osočovaní a v takom prípade ten najhlasnejší a najvulgárnejší vyvoláva pocit, že v debate víťazí. A do takej súťaže sa ja nemienim zapájať.
A tiež nemám rád tú bohorovnosť, s ktorou jedna aj druhá skupina dokáže občas vystupovať, keď sa na chvíľu ukazuje, že má pravdu. Každé víťazstvo by totiž mala sprevádzať pokora a skutoční víťazi by nemali zosmiešňovať oponenta, ktorý prehral. Ono je totiž ľahké predpovedať úspech, ak vieme, že sa preň robí veľa a skôr či neskôr sa dostaví. Ešte ľahšie je predpovedať neúspech, lebo prehier je v živote oveľa viac ako víťazstiev. To sa týka aj mňa, čestne priznávam, že som sa dosť dlho zastával napríklad aj Denilsona, pretože som si pamätal jeho vstup do kariéry v Arsenale, keď to vyzeralo, že máme náhradu za Gilberta Silvu, ale očividne som podcenil prirodzenú lenivosť novej generácie Brazílčanov (ako už pomaly pamätník si spomínam na Romária, Bebeta, Carecu, Dungu, neskôr 3R, takže mi trvalo, kým som si uvedomil, že títo noví im nesiahajú ani po členky), ktorú potvrdzuje napríklad aj Wellington Silva alebo nakladačka od Nemcov na MS. Na druhej strane som hrdý na to, že v prípade Aarona Ramseyho sa ukázalo, ako sa oplatilo stáť za ním. Ale nie je to žiadna moja zásluha, jeho talent bol očividný už po jeho príchode z Cardiffu, inak by sa oňho predsa nezaujímal samotný Sir, ale je to zásluha Aaronovej tvrdej práce a toho, že to proste napriek (veľmi často oprávnenej, ale častejšie asi aj prehnanej) kritike nevzdal. Preto som skôr hrdý na Aarona ako vzor pre tých, čo chcú niečo vzdať, ako na seba ako „dobrého proroka“, pretože príklad Denilsona mi rezonuje v pamäti. A je to práve pokora, ktorá mi nedovolí zabudnúť na moje omyly. A práve takáto pokora by mala každému zabrániť v extremizácii postojov a vyjadrení, pretože tak, ako som ja omylný, má každý iný právo mýliť sa, ale to z neho nerobí horšieho človeka. Ale ak pokora nefunguje, človek sa zníži k provokovaniu, osobným urážkam, k extrémnym prejavom. A keďže aj ja som omylný, týka sa to aj mňa, ale na moje ospravedlnenie si to aspoň viem uvedomiť.
Ale späť k problému. Máme dva pomerne ostro vyhranené tábory. To sa deje vždy, keď sa nedarí, každá kríza vedie k polarizácii a extremizácii, v histórii je veľa príkladov. Ja som podľa všetkého zaraďovaný (citujem Mikeia) k „vsejevzdysuperamanagernedelaNIKDYnicspatne“ fanúšikom. Problém je ten, že to vôbec nie je pravda, naivita mi v mojom veku a po všetkom, čo som zažil, vôbec nehrozí, ale priznávam veľkú mieru selektívneho (týkajúceho sa vecí, o ktorých si myslím, že sú správne) optimizmu a idealizmu. Ja proste verím, že Arsenal je na správnej ceste a všetky chyby čo sa dejú, sú dôsledkom toho, že je na ceste. Každý, kto je na nejakej ceste, teda každý, kto niečo robí, musí robiť aj chyby. Iba ten, kto zastal a nič nerobí, nemôže robiť chyby, pretože… nič nerobí. Ale to neznamená, že neviem byť kritický a nevidím aj chyby, dokonca aj tie Wengerove. Keď si niekto pozorne a s porozumením prečíta moje blogy alebo diskusné príspevky, príde na to, že dokážem aj kritizovať a dokonca aj dosť veľa (a nielen ja, väčšina ľudí tu už zabudla napríklad na Patrickove veľmi kritické, ale veľmi dobré blogy). Len proste nemám rád silné reči.
Ale ďalším dôvodom, prečo nepíšem kritické príspevky vždy, keď sa mi zdá, že hocikto (Wenger, Per, Calum, ale aj Alexis) spravil chybu, je to, že nemám dôvod ich tu opakovane vypisovať, keď ich tu píšu už iný. Píšu ich jednak normálni jedinci s kritickejším pohľadom na vec, ale aj tí „temní proroci“, takže vonkoncom netreba, aby som tu ja opakoval to isté. Tu by sa hodilo spomenúť ovcu, ale mám pocit, že tí, čo spomínajú iné ovce, si len jednoducho neuvedomujú, že sú sami ovce, len v inom stáde. Najväčšou ilúziou je vyvolať v človeku pocit, že dokáže myslieť samostatne, hoci iba opakuje cudzie myšlienky. A keďže ja mám veľký odpor k správaniu „oviec“ (nemyslím zvieratá, k tým a najmä k ich produktom prechovávam vrúcny vzťah), tak keď ostatní kritizujú, ja radšej hľadám pozitíva. A tie sú vždy, len keď je veľa negatívneho, ľudia na to zabúdajú. Takže ak aj nekritizujem, ak aj hľadám pozitíva, neznamená to, že nevidím chyby. A myslím, že sa to týka nielen mňa, ale aj iných „WengerIn oviec“.
Na druhej strane, často ma aj pri pochvalách niekto predbehne (najčastejšie NorthGooner), takže aj vtedy nemám potrebu ešte niečo písať, keď to už napísané bolo. Diskusné príspevky majú diskusiu niekam posunúť a človek sa ma ozývať len vtedy, keď má čo povedať (skeptik by povedal, že vtedy by na Zemi zavládlo ticho). Rovnako, ako škodí veľa kritiky, škodí aj priveľa pochvaly, hoci v našich zemepisných šírkach sa človek dočká tak málo pochvaly, že jej nemôže byť asi nikdy dosť.
A dostávam sa k záveru, prečo som vlastne toto všetko napísal. Viedol ma k tomu veľký nepomer medzi veľkosťou a intenzitou zápasových diskusií pri víťazstvách a prehrách. Mám pocit, že celé je to úplne naopak. V realite je to tak, že keď sa nedarí, kritikov je desať krát viac, ako tých, čo chvália po víťazstvách. Prečo však tí, čo kritizujú, keď sa nedarí, už väčšinou nemajú potrebu pochváliť keď sa darí? Prečo s pochvalou príde len málo z tých, čo kritizujú, keď sa nedarí? Toto by sa dalo dokonca použiť na selekciu tých, ktorým na klube záleží, od tých, ktorí si len našli dobrý priestor na ventilovanie svojej životnej frustrácie.
A ako je to teda s tou kritikou a pochvalou? Obe je treba a obe je treba používať aj vtedy, alebo skôr najmä vtedy, keď má človek prirodzenú potrebu robiť to druhé. Keď sa darí a víťazí, treba kritikov na to, aby sa nezaspalo na vavrínoch a aby sa nezabudlo na tvrdú robotu. Lebo víťaziaci tím často uverí tomu, že víťazstvá prídu samé a úplne automaticky. Na druhej strane, keď sa nedarí, z psychologickej stránky oveľa viac pomôže sústredenie sa na pozitíva, na ktorých sa dá stavať, ako neustále vypichovanie negatív, na ktoré sa človek/tréner/hráči príliš sústredia a sú v ich väzení, z ktorého sa nedá ujsť.
Takže vybučanie Wengera, transparenty, ani žiadne za#WengerOut-ovanie Twitteru a diskusií v skutočnosti nič nerieši (Board Arsenalu sa určite nebude rozhodovať na základe transparentov alebo trendujúcich hashtagov), akurát vyhrocuje situáciu medzi fanúšikmi, teda aj tými, ktorí za normálnych okolností nemajú problém prijať iný názor. Potom sa len dostávame do začarovaného kruhu, z ktorého jediná cesta je uvedomiť si, že všetci sme síce omylní ľudia, ale v prvom rade sme ľudia.
/blog vyjadruje veľmi osobné názory autora/
/foto: Fabien1309, wikipedia/