Tak je za nami ďalšia sezóna.
Je to opäť raz sezóna bez trofeje, ale vzhľadom na jej začiatok aj priebeh ju nemôžem hodnotiť ako úplne neúspešnú. Skončili sme po roku zas v prvej trojici, zas sme sa dostali do Ligy Majstrov, dokázali sme vyhrať niekoľko veľkých zápasov, rovnako však, ako je to pre Arsenal typické, aj šokujúco prehrať. Rozhodol som sa aj ja zrekapitulovať sezónu z môjho pohľadu, pričom som vybral 7 (dalo by sa vybrať aj viac, ale sedmička je také magické číslo) prelomových a nezabudnuteľných udalostí sezóny 2011/2012.
1. Výprask na Old Trafforde
Sezóna 2011/12 sa ani nemohla začať horšie. Odchod kapitána i opôr z nedávnej minulosti za trofejami a peniazmi, ktoré neboli adekvátne nahradené posilami, keď prišli iba Gervinho a mladé nádeje Oxlade-Chamberlain a Jenkinson, to nedávalo fanúšikom zámienku na prehnaný optimizmus. Vstup do ligy bol rozpačitý, remíza v Newcastli nebola zlá, domáca prehra s Liverpoolom však zabolela. Našťastie sme sa dostali do Ligy Majstrov cez Udinese. Situácia vôbec nebola dobrá, rástol tlak na Arsenal i na Arsèna Wengera. A keď sme hneď v prvom zápase prišli o potrestaných Gervinha a Songa, okrem nich sa zranili opory Wilshere, Vermaelen a Sagna, na trávnik Old Trafford nastúpila veľmi oklieštená zostava. Začiatok zápasu nebol až tak zlý, ale dva góly United nás nalomili. Na Rooneyho tretí gól dokázal ešte pred polčasom reagovať Walcott, ale po polčase prišiel výbuch, inkasovali sme ako Apollo Creed od Draga. Konečný výsledok 2:8, rovnako ako pohľad na tabuľku, v ktorej Arsenal figuroval na 17. mieste s jedným bodom a so skóre 2:10, boli naozaj strašidelné. Boli až tak strašidelné, že Arsèna nakopli k nebývalej prestupovej aktivite, keď v posledných hodinách prestupového okna priviedol 5 hráčov, pričom 4 z nich, Mertesacker, Santos, Arteta a Benayoun sa stali väčšími či menšími oporami, iba Park bol krokom vedľa (on však doplatil na zdravie a teda na vynikajúcu formu Van Persieho). Nové posily však nezapadli okamžite, Arsenal naďalej hľadal svoju tvár…
2. Prestrelka na Stamford Bridge
Tú našiel Arsenal v pravej chvíli. Dve víťazstvá a jedna prehra nás pred zápasom na Stamford Bridge posunuli už na siedme miesto, ale málokto veril, že v derby uspejeme. Začiatok bol podobne ako takmer v každom zápase v tejto sezóne zlý. Po 14 minútach sme prehrávali, potom síce Robin Van Persie vyrovnal, ale tesne pred koncom prvého polčasu Terry zvalcoval Mertesackera a Chelsea išla do kabín s jednogólovým náskokom. Po prestávke však nastúpil iný Arsenal. Najprv Santos po ukážkovej prihrávke Songa vyrovnal a následne Theo predviedol svoje skvelé sólo so skvelou a nadmieru originálnou fintou – zakopnutím o trávnik tak zaskočil celú obranu Chelsea, že tá sa následne dokázala iba nemo prizerať, ako sa Theo prekľučkoval k zakončeniu. Mata síce ešte dokázal vyrovnať, ale potom Terry predviedol jedno z jeho teraz už typických pošmyknutí v najhoršej možnej chvíli a Robin si mohol vychutnať Čecha ako jednohubku. Následne náš kapitán zavŕšil hattrick a naplno ukázal, že táto sezóna bude jeho.
3. Návrat kráľa
Toto bola pre mňa osobne udalosť sezóny. Začalo to úplne nenápadne, správa o tom, že Thierry Henry, hrajúca legenda klubu a najlepší a najelegantnejší hráč, ktorého som mal príležitosť vidieť hrať v priamom prenose (Pelého som videl iba zo záznamov a Leo mi musí odpustiť, ja som Gooner a navyše Titiho elegancii útočiacej šelmy sa ani zďaleka nepribližuje) bude trénovať počas ligovej prestávky v zámorí s Arsenalom, to nebolo nič zvláštne. Veď kde inde by mal, keď nie doma? Ale správa o tom, že by Titi mohol znovu obliecť dres Arsenalu, to bol blesk z živého neba. Stalo sa a v 68. minúte zápasu FA Cupu proti Leedsu sa mi splnil niekoľkoročný sen. A presne o 10 minút Titi skóroval úplne rovnako, ako desiatky krát predtým – nábeh z ľavého krídla na hranici ofsajdu a technická strela po zemi placírkou do vzdialenejšieho rohu brány. Čestne sa priznávam k slzám dojatia, toto bol môj asi najhlbšie prežívaný futbalový okamih tejto sezóny. Úplne skutočná futbalová rozprávka.
4. Veľký obrat v derby
Január i časť februára strávil Arsenal na dne sínusoidy. Síce v lige dokázal rozdrviť Blackburn a zvíťaziť v ťažkom zápase v Sunderlande aj vďaka dvom gólom Titiho, ale dve pohárové prehry nás prakticky obrali o šancu na dve trofeje. Prelomovým zápasom celej sezóny bolo severolondýnske derby. V tomto zápase sme sa dotkli úplného dna, keď sme po 34 minútach prehrávali 0:2. Potom však prišla záchrana z najmenej predpokladaného miesta, našu vlajku vztýčil Bacary Sagna svojou perfektnou hlavičkou. Arsenal sa zrazu zmenil z bitého boxera na šampióna. Ešte do prestávky fantasticky trafil kapitán Vantastic a hneď po nej si na svoje najlepšie roky spomenul Tomáš Rosický. Sliepočky už viac nedokázali odolávať a Theo Walcott ich dorazil dvoma dobre mierenými ranami. Tento zápas odštartoval našu šesťzápasovú víťaznú sériu, ktorá nám priniesla okrem dvoch dôležitých liverpoolskych víťazstiev aj…
5. Takmer dokonané zmŕtvychvstanie
Prvý zápas osemfinále Ligy Majstrov v Miláne proti AC bol jedným z najhorších zážitkov tejto sezóny. Odovzdaný bezduchý výkon bol „odmenený“ štyrmi gólmi. Aj pre Wengera to bola „noc, na ktorú nikdy nezabudne, najhoršia noc v Európe“. Arsenalu už nikto nedával šancu, vyhlásenia o tom, že aj zázraky sa dejú, boli skôr vysmievané ako brané vážne. Na odvetu však nastúpil (opäť raz) úplne iný Arsenal. Arsenal, ktorý rozdrvil kurín a dokázal vyhrať thriller v Liverpoole. Oveľa sebavedomejší Arsenal so superkanonierom Van Persiem, so staronovo nájdeným režisérom hry Rosickým, s agilným objavom v strede poľa Oxlade-Chamberlainom. A tento iný Arsenal začal valcovať milánske plechy už od prvej minúty. A už v šiestej minúte sa v šestnástke dokázal uvoľniť Laurent Koscielny a zaklincoval loptu hlavou do Abbiatiho brány. Útoky sa valili na milánsku bránu jeden za druhým. V 26. minúte prišiel veľký okamih Tomáša Rosického, ktorý strelou k bližšej žrdi prekabátil talianskeho veterána. A keď dve minúty pred polčasovým hvizdom premenil penaltu kapitán Vantastic, do kabín išli naši hráči a do bufetov naši fanúšikovia plní nádeje. Po prestávke sa však prejavila únava z ťažkého zápasu v Liverpoole a tiež oklieštenosť kádra a keď Robin zahodil svoju gólovú šancu, bolo jasné, že zmŕtvychvstanie sa nepodarilo. Tak či tak, Arsenal sa lúčil s Ligou Majstrov s hrdo vztýčenou hlavou, ale o to väčšia škoda bola výbuchu v Miláne.
6. Ako Arteta takmer vzal titul olejárom
Zápasy s Manchestrom City v minulosti neboli ničím výnimočným, ničím sa nelíšili od zápasov napríklad s Evertonom, či Aston Villou. Špecifikom sa stali vtedy, keď sa zo City stalo $ity a keď nám $ity začalo odlákavať hráčov na v Arsenale nedosiahnuteľné finančné podmienky. Z odchodov Kola Tourého a Clichyho nebol síce nikto nadšený, ale tí si aspoň nepohnevali fanúšikov Arsenalu. To sa však určite nedá povedať o Moneybayorovi a Na$rim. Prvý si povesť ešte viac vylepšil kopačkou do hlavy Robina Van Persieho a nechutnou provokatívnou oslavou gólu pred sektorom fanúšikov Arsenalu. Druhý sa zatiaľ obmedzil na smiešne vyhlásenia, na ihrisku v zápasoch proti Arsenalu som si ho nejako nestihol všimnúť. Aprílový zápas na Emirates Stadium sa stal pamätihodným pre niekoľko vecí. Jednou z nich, tou negatívnejšou, boli výčiny Blabotelliho, ktorého výkon bol hodný prokurátora. Ďalšou z nich bol spôsob, akým dokázal neskoršieho anglického majstra náš Arsenal prehrať. Výkonu našich hráčov dlho chýbal iba gól. Ale ten prišiel v 87. minúte a stál za to. Mikel Arteta doslova ukradol loptu Pizzarovi a na jeho projektil spoza šestnástky bol krátky aj Joe Hart. A keď Blabotelli zostrelil v závere Sagnu, bolo jasné, že toto prestížne víťazstvo nám neujde. V tej chvíli to vyzeralo na škodoradostný happyend, v diskusii po zápase som napísal: „Vy ste nám vzali hráčov, my sme vám vzali titul“. To som ešte netušil, že sir Fergie ho s úctou vráti mestskému rivalovi. Ale ja nemôžem za to, že niekto sa nevie tešiť z darčekov…
7. Thriller na The Hawthorns alebo vďaka za Mártonove deravé ruky
Zranenie Artetu a únava materiálu ohrozili v závere sezóny naše ťažko vybojované tretie miesto. Nevyužili sme niekoľko mečbalov a tak pekne arsenalovsky sme všetko nechali na poslednú chvíľu. Zápas na The Hawthorns som prežíval v poľutovaniahodnom stave. Takej kôpky nervov by mi aj bolo ľúto, keby som ňou bol sám a ja nemám rád sebaľútosť. Úvod bol dobrý, Yossi olúpil brankára Mártona Fülöpa a otvoril skóre. Keď však prišla repríza zápasu proti Norwichu, razom sme prehrávali 1:2. Potom však Andre Santos skúsil niečo, na čo si veľa hráčov Arsenalu netrúfa – vystrelil spoza šestnástky a našiel skulinku medzi rukavicami Fülöpa… Teda skulinka to v skutočnosti nebola, bola to riadna diera. A ešte väčšiu dieru našiel svojim centrom z rohového kopu Robin Van Persie. Bola to zábavná situácia, pretože tesne pred rohom som si hovoril „pokoj, veď my z rohov góly často nedávame“. To som netušil, čo vyčarujú Mártonove deravé ruky a pohotová Laurentova pravačka. Na zvyšok zápasu zo mňa naďalej ostala kôpka nervov, ale tentoraz kôpka nervov s pocitom nádeje. A keď som prežil malý infarkt vďaka fantastickej vkĺzačke Kierana Gibbsa, mohol som si konečne vydýchnuť úľavou. Sme tam, kde patríme, teda v Lige Majstrov, ale hlavne pred sliepkami 🙂
Ale už teraz je jasné, čo je nutné urobiť, aby bola budúca sezóna lepšia ako táto práve končiaca. Nesmieme zaspať v letnom prestupovom termíne a tím správne posilniť (paradoxne aj odchodmi), musíme včas podpísať Robina, nesmieme stratiť kontakt s čelom tabuľky hneď v úvode sezóny a nesmieme strácať body s mužstvami, ktoré sú objektívne slabšie. Ľahko sa to píše, ťažšie vykoná, ale nie je to vôbec nedosiahnuteľné. A už teraz sa (ne)teším na tie (ne)príjemné letné prestupové stresy a na každodenné, neskôr každohodinové a nakoniec každominútové refreshovanie stránky s prestupovými špekuláciami. Lebo hoci to v tejto chvíli nevyzerá, nová sezóna už pomaly začne klopať na dvere. A čím je človek starší, tým sú tie letné prestávky kratšie… Teda aspoň tak mi to pripadá…
DaemonAllburn
(príspevok vyjadruje osobné názory autora)
