Názov môjho minulého článku o Arsenale a najmä jeho budúcnosti bol „Je vôbec nutné niečo riešiť?“. Článok sa týkal klubovej politiky, ktorej hlavnou postavou je osoba manažéra Arsène Wengera. Reagoval som ním na názory, podľa ktorých klub potrebuje výraznú zmenu, pretože cesta, ktorou ide, nevedie k úspechu. Podľa mňa táto cesta k úspechu vedie, ale nevedie k nemu najľahším možným spôsobom, teda kupovaním najlepších hráčov sveta a ich skladaním do mozaiky, ktorá by na konci mala byť majstrovským výtvarným dielom. V takom prípade problém nastáva, keď „výtvarníkom“ nie je žiadny svetový umelec, ale priemerný absolvent VŠVU (na vysvetlenie pre neznalých – Vysoká škola výtvarného umenia). Spýtať sa na to, ako to nefunguje, môžete napríklad Carlosa Teveza, ten má na to asi najucelenejší názor.
Arsenal a Arsène Wenger sa rozhodli, že mozaiku nebudú skladať z kúpených dielikov, ale väčšinu dielikov si namaľujú sami podľa vlastných predstáv a len občas doplnia niečím, čo musí do ich skladačky zapadnúť. To, že Arsenal má na veľkoklub veľmi vysoký podiel vlastných odchovancov a hráčov, čo prišli vo veku okolo osemnástich rokov, v kádri (porovnateľný snáď len s našim súperom v LM), je fakt, ktorý je nespochybniteľný. To, že prichádzajúci hráči vo veľmi vysokom percente dokonale zapadnú do skladačky a sú takmer nepochopiteľne rýchlo oporami, je ďalší fakt. To, že Arsenal dokáže enormne zvyšovať kvalitu a následne aj hodnotu hráčov, o tom snáď nikto nepochybuje. Tak prečo takýto klub, ktorý pracuje podľa mňa najsprávnejším možným spôsobom, nezískava trofeje, nevyhráva dôležité zápasy? Položil som ďalšiu otázku, skúsim na ňu odpovedať podľa môjho najlepšieho vedomia a svedomia.
Odpoveďou na moju otázku by mohla byť samotná otázka. Arsenal nezískava trofeje a nevyhráva dôležité zápasy preto, lebo nezískava trofeje a nevyhráva dôležité zápasy. Znie to dosť šalamúnsky a alibisticky, ale podľa mňa je to tak. Problém nie je v nohách, máme hráčov najvyššej svetovej úrovne, s perfektnou loptovou technikou, vynikajúcou kopacou technikou, hráčov s perfektným prehľadom, unikátnymi dirigentskými schopnosťami, výborných hlavičkárov, hráčov, čo sa už neboja pritvrdiť, keď treba (bolo nám to dlho vyčítané, že to je naša slabina, ale táto sezóna to pomaly vyvracia, stačí si prečítať rozhovor s manažérom Stoky City P*lisom). Jednoducho v schopnostiach hráčov problém nemôže byť, v tom sme na tom najlepšie v PL.
Takže bude problém v manažérovi? Arsène Wenger vraj nie je dobrý taktik, nevie získavať trofeje a iba vyplakáva a vyhovára sa. Ale tento tréner stvoril a viedol Invincibles, získal dva krát double. A o Invincibles a ich predchodcoch sa nedá povedať, že by hrali netaktický futbal, veď hráči ako Vieira, Petit, či Gilberto Silva boli taktické počítače ovládajúce stred poľa. Nový Arsenal je založený na trochu iných princípoch, ako Invincibles, ale tiež sa nedá povedať, že by hráči nevedeli podať takticky zrelý výkon, druhá vec je, že ho nepodávajú pravidelne, ale to nie je problém manažéra, ale samotných hráčov a ich… ale k tomu sa ešte dostanem.
Alebo môže byť problém v systéme hry… Niektorí hráči nehrajú na svojich typických postoch… Máme priveľa režisérov… Áno, to môže byť pravda, ale dá sa to zmietnuť zo stola tým, že dobrý hráč má vedieť zahrať všade. Ale keď si to rozoberieme podrobnejšie, tak prídeme na to, že toto by nemal byť žiadny problém. Napríklad aké vlastnosti by mal mať krídelník, nie však taký ten prikovaný k čiare, ale taký ten moderný (nemám rád futbalové slovné spojenia s moderný – moderný futbal, moderné krídlo – sú vo futbale nejaké módne trendy? Veď Barcelona takto hráva už roky…). Musí byť rýchly, dynamický, musí vedieť lietať hore-dolu, potiahnuť loptu, predriblovať sa cez pár hráčov, vedieť odcentrovať, aj sa natlačiť do zakončenia. Ktorú z týchto vlastností nemá napríklad Rosický, Nasri, či Arshavin (dobre, viem, ten nerád behá hore-dolu)? Prečo to potom často nefunguje? Prečo sa naše krídla často iba zašívajú na kraji a vypadávajú z hry namiesto ťahania útokov a neustáleho ponúkania sa do kombinácie a nabiehania do priestoru? Alebo inokedy sa síce tlačia od čiary, ale netlačia sa do šestnástky a zakončenia, ale do stredu, kde sa síce zapájajú do kombinácie, ale tá kombinácia je príliš často neefektívna. Problém nie je v tom, že by to nevedeli, problém je… ale k tomu sa ešte dostanem.
Problém však môže byť v nedostatočnej efektivite hry. Naši hráči vedia súpera pritlačiť, doslova si ho obracať ako kura na grile, ale príliš často sa stane, že to kura aj po 90 minútach opekania odíde z grilu len s mierne pripečenými pierkami a kuchár aj s hosťami majú akurát tak kŕče v žalúdku. Máme síce útočné hroty vysokej kvality (každý z nich je elitný reprezentačný útočník svojej krajiny), ale čo z toho, keď jedného viac zaujímajú asistencie, druhý občas podniká delostrelecké útoky na tribúnu, tretí je viac na maródke ako na ihrisku a všetci dokopy sú počas väčšiny zápasu všade inde, len nie tam, kde majú byť, aby dávali góly, teda v šestnástke. Máme síce výborných snajperov zo stredných vzdialeností, ale čo z toho, keď pre väčšinu z nich je táto ich „zbraň“ asi až tak veľmi vzácna, že ju radšej nepoužívajú. A myslím si, že to nie je Arsène, kto prikazuje Chamakhovi, aby v šanci ešte prihrával, Rosický pred šestnástkou myslel na všetko iné, len nie na zakončenie, aby Nasri skúšal spraviť fulhamské parády pomaly každý zápas, len väčšinou s horším efektom (aj keď Samir spravil naozaj obrovský krok smerom k výkonom mušketiera z Remeša), aby Theo občas ubrzdil až na reklamných paneloch, alebo aby si Cesc každým pokusom o strelu obnovoval zranenie.
Problém je, a teraz to už prezradím, problém je v hlavách.
Priznávam, bol to Lee Dixon, kto mi urobil v mojich myšlienkach jasno. Problém Arsenalu je v tom, že mužstvo podľa jeho slov „zabudlo, ako sa vyhrávajú trofeje“. Ja by som to ešte upresnil. Toto mužstvo sa to ešte nenaučilo, pretože to nikdy ešte nezažilo. Po ére Invincibles neostal kameň na kameni, Arsène uprednostnil budúcnosť klubu pred aktuálnymi úspechmi, najlepšie platení hráči odišli a nahradili ich kúpení talentovaní hráči a možno ešte talentovanejší odchovanci. Mužstvo začalo hrať iným štýlom, ktorý je možno ešte viac oku lahodiaci, ako hra Vieirovho Arsenalu, ale práve tento štýl hry často vedie k tomu, čo sa ľudovo nazýva „umierať na krásu“. Ak sa spojí efektnosť s efektivitou, sú z toho také fantastické a nezabudnuteľné góly, ako tie Nasriho, alebo aj gól Velu z úvodu sezóny, keď jeho zakončeniu predchádzalo vyše 20 presných prihrávok a geniálna Cescova kolmica. Teda zo štádia uspávania a ničenia psychiky súpera tým, že jeho hráči akurát tak pobehujú bez lopty, musí prísť rýchly a smrtiaci atak. Lenže to vyžaduje, aby hráči súpera na tento atak neboli pripravení, a naopak, aby hráči Arsenalu na to pripravení boli. Bohužiaľ, veľmi často sa stáva, že je to presne naopak, obrana súpera hráčom Arsenalu dovolí hrať medzihru celé minúty, ale okienka vzadu neodkryje.
A keďže hra Arsenalu je do veľmi veľkej miery založená na improvizácii (a to aj v ofenzíve aj v defenzíve, keďže pri bránení viac záleží na individuálnych kvalitách a zákrokoch obrancov ako na systéme bránenia), v tej chvíli musí prísť niekto s niečím, čo sústredenú obranu súpera zaskočí. Môže to byť sólový prienik, rýchla narážačka či strela z diaľky. A práve v tejto chvíli o všetkom začína rozhodovať hlava. No psychika sa riadi svojimi vlastnými zákonmi, ovplyvňuje ju veľa faktorov a jedným z nich je sebavedomie a víťazný duch. Keď má človek sebavedomie a vysokú sebadôveru, trúfa si a dokáže veci, ktoré mu ináč prídu nepredstaviteľné. Trúfne si na sólo cez troch, trúfne si na strelu z 30-40 metrov, a keďže telo je sluha psychiky, tak sebavedomému človeku to sólo alebo strela vyjde. Ale keď je futbalista v strese a neverí si, tak má problém trafiť aj prázdnu bránu. Preto potom prichádza tá neúčelná hádzaná so zúfalými pokusmi ohroziť bránu z nepripravených pozícií a s nevyužitím streľby z tých pripravených.
Sebavedomie a sebadôvera neprídu poctivým tréningom, dodržiavaním taktických pokynov, disciplínou, tie prídu jedine s víťazstvami. A v prípade Arsenalu už nestačia víťazstvá každotýždenné, tie udržujú dané status quo, teda prítomnosť v špičke, no bez väčších úspechov, Arsenal potrebuje vyhrať trofej a to bude, to som si takmer istý, tým rozhodujúcim nakopnutím na vrchol svetového futbalu, kam Arsenal kvalitatívne patrí. A potom prídu aj víťazstvá v ťažkých zápasoch.
Preto si nemyslím, že by problémom Arsenalu bol zlý systém hry, zlé rozmiestnenie hráčov, zlá taktika, preto som tu ani neriešil, či patrí do stredu Rosický alebo Nasri, čo s Walcottom, či je Djourou lepší ako Koscielny. Problémom Arsenalu je hlava. Mužstvo musí získať mentalitu víťazov, teda to, čo robí rozdiel medzi dobrými a najlepšími. Niekto to možno naozaj vidí inak, niekto spomína na precíznu defenzívu Grahamovho Arsenalu, niekto na smrtiace protiútoky Vieirovho a Henryho Arsenalu a chcel by to vidieť na ihrisku aj teraz. Aj ja by som chcel vidieť kvalitnejšiu defenzívu, častejšie protiútoky a víťazstvá Arsenalu, ale toto mužstvo má tiež svoju kvalitu, toto mužstvo má potenciál stať sa najlepším mužstvom Arsenalu v histórii a som si istý, že sa to už v blízkej budúcnosti potvrdí.
Preto aj ja vkladám veľké očakávania do Carling Cupu, ktorý môže zmeniť všetko. Arsenal potrebuje túto trofej nie preto, aby sme sa my, fanúšikovia, mohli tešiť, nie preto, aby neodišli opory, nie preto, aby nestratil priazeň sponzorov, ani nie preto, aby umlčal kritikov, ale jednoducho preto, aby mohol byť ešte lepším. A prečo nezačať tam, kde je najschodnejšia cesta k úspechu? Lebo ani šoférovať sa nikto neučí hneď uprostred mesta počas dopravnej špičky, ani s horolezectvom nikto nezačína hneď v Himalájach.
