Prinášame vám pokračovanie Wengerovho rozhovoru pre francúzsky L’EQUIPE SPORT AND STYLE.
Prvú časť si stále môžete prečítať TU.
Za preklad ďakujeme Arseblogu, ktorý ako prvý priniesol anglickú verziu zaujímavého interview.
Trváte na tom byť fair play. Ste v tomto zmysle skutočný Angličan?
AW: Nie vždy som taký bol. V každom jednom z nás je zakorenená túžba po víťazstve a nenávisť k prehre. Niekedy bolo pre mňa veľmi ťažké chovať sa fair play práve kvôli mojej nesmiernej averzii k prehre. Keď už je o tom reč, stále som jediným manažérom Premier League, ktorému sa podarilo vyhrať titul bez jedinej porážky. Angličania majú v sebe však niečo viac. Pozrite sa napríklad na tím rugby. Vypadli na domácej pôde v skupinovej fáze a Austráliu vyprevadili z ihriska potleskom. To si zaslúži rešpekt. Viete si predstaviť, ako trpeli a aké to bolo skľučujúce. Avšak je to dobré pre imidž športu ako takého.
Čo sa mi zase páčilo na zápasoch sumo v Japonsku bolo to, že víťaz nikdy neoslavuje, aby neponižoval protivníka, ktorý prehral. Pri prehrách strašne trpím. Keď vidím správanie a všetku tú výstrednosť v niektorých krajinách, myslím, že hodnoty zastávané v japonskej kultúre alebo aj anglický zmysel pre hodnoty sú obdivuhodné.
V akom zmysle ste sa stali Angličanom?
AW: Je to krajina srdca. Nikto sa nebojí prejaviť emócie. V Anglicku ľudia povedia „milujem to“. U nás je to trochu iné. My nevieme ako bezhranične milovať. Vo Francúzsku máme radi PSG, ale… Angličan vie ako sa nechať uniesť emóciami.
Veľa bývalých Gunnerov zostalo v Anglicku aj po skončení kariéry. Hráči ako Robert Pires, Patrick Vieira, Thierry Henry. Aj vy zostanete navždy Londýnčanom?
AW: Ešte som sa nerozhodol. Jedna vec je však istá – moje puto s Arsenalom zotrvá navždy, až pokiaľ nezomriem. Mal som množstvo ponúk z iných klubov, ktoré som vždy bez váhania odmietol. Neviem si predstaviť samého seba ako manažéra niekde inde.
Ste si istý?
AW: Takmer. (smiech) Ak mi zajtra ráno povie Arsenal ďakujem a dovidenia, nemôžem vám sľúbiť, že skončím s trénovaním – že skončím s mojou životnou vášňou. Avšak s najväčšou pravdepodobnosťou by to bolo mimo Anglicka.
Nebolo by to skôr vzdelávanie ako trénovanie?
AW: Nechcem, aby vôľa vzdelávať oponovala vôli po víťazstve. Potom to znie, akoby bol učiteľ (z angl. educator) idiot. Jednou z krás nášho povolania je, že máte tú silu ovplyvniť život človeka v pozitívnom zmysle. Aj vy a aj ja sme mali šťastie, že sme na začiatku streli ľudí, ktorí v nás verili a hnali nás dopredu. Ulice sú plné talentovaných ľudí, ale nie každý má to šťastie, že ho objaví niekto vplyvnejší, kto do nich vloží svoju dôveru. A ja môžem byť tým, ktorý pomôže iným zmeniť život – tým kto dá druhým príležitosť.
A ak v zápase čelíte manažérovi, ktorému záleží iba na výsledku, nie na spôsobe akým ho dosiahne…
AW: V tomto smere ma volajú naivným. V každom prípade, existuje len jedna cesta ako žiť svoj život. Musíte ju prispôsobiť hodnotám, v ktoré veríte, že sú správne. Ak by som nerešpektoval moje hodnoty, bol by som nešťastný. A mimochodom, vždy som bol človekom, ktorý vždy čelil dôsledkom. Tak ako dobrým, tak aj tým zlým.
Vedeli by ste si z vašej kariéry vybrať jeden špeciálny moment?
AW: Príchod do Londýna s maximálnymi pochybnosťami. Môj prvý titul, moje prvé double. Vypracovanie sa z „Arsene Who“ (Arsene Kto) na priekopníka anglického futbalu. Tiež som bol prvým úspešným ne-britským manažérom v Anglicku.
A nejaké negatívne momenty?
AW: Fakt, že je spochybňované všetko, čo sme urobili po každej jednej prehre aj napriek tomu, akú konzistenciu dosahujeme na najvyššej úrovni. Okamžité reakcie typu „vyhoďte všetkých“. Musíte sa snažiť nájsť určitú rovnováhu medzi vašou masochistickou schopnosťou odolať a uspokojením z dosiahnutého úspechu. V dnešnej dobe musí byť môj masochistický potenciál väčší, aby som tým vyjadril moju vášeň. Ten bod som už dosiahol. Robím veľa vecí, pre ktoré trpím.
Je to dôvod, prečo sa snažíte držať ďalej od médii?
AW: Samozrejme. Poznáte niekoho takého, kto sa ráno zobudí a povie si: „Hej, dal by som si 50 rán bičom!“
Spomenuli ste, že vás opisovali ako naivného. Nepreferujete radšej, ak vás nazývajú idealistom?
AW: Jeden človek povedal: „Je len jediný spôsob ako je možné žiť s myšlienkou na smrť, a to skúsiť zmeniť prítomnosť umením.“ A to platí aj pre to, o čom sme pred malou chvíľou hovorili.
Umenie však nie je vždy nevyhnutne zdrojom krásy. Niektoré diela môžu byť populárne, iné šokujúce v závislosti na vzťahu jednotlivca ku kráse.
AW: Vybral som si tímový šport. Vidím v tom určité kúzlo, keď sa ľudia spoja, aby vyjadrili nejakú spoločnú myšlienku. To je moment, keď sa šport stáva nádherným. Človek sa stáva nešťastným vtedy, keď si uvedomí, že stojí úplne sám proti všetkým tým problémom, ktorým musí čeliť. Špeciálne v modernej spoločnosti. Môžete nastúpiť s 11 rôznymi hráčmi s 11 rôznych krajín a stále môžete podať kolektívny výkon. Šport nám už dnes ukazuje, aký bude zajtrajší svet. Všetci sa môžeme spolu deliť o nádherné momenty, aj keď si nerozumieme (pozn. red.: v zmysle jazykovej bariéry). To sa v dnešnej spoločnosti javí ako nemožné.
Mohli by ste byť trénerom nejakého individuálneho športu?
AW: Nemyslím si. Veľmi ma zaujíma jednotlivec ako taký a jeho vnútorná motivácia, ale vyrastal som na kolektívnom športe a moje duševno bolo budované práve okolo kolektívu. Frustrovalo by ma, ak by som bol trénerom jednotlivca. To je samozrejme prepojené s tým, čo ma učili, keď som bol mladý. V obci, kde som vyrastal sme hrávali iba futbal a basketbal.
/news.arseblog.com/
