Vo futbale, tak ako v živote, býva hranica medzi úspechom a neúspechom veľmi tenká, často až neviditeľná.
Človek si v jednej chvíli myslí, že úspech je na dosah, ale krátky okamih môže všetko zmeniť. Na druhej strane môže vyzerať všetko stratené a stačí jedna udalosť a človeku sa namiesto brány zatratenia otvára brána úspechu. Také niečo sa stalo Arsenalu a nám, jeho fanúšikom, v apríli roku 2014. Po sérii zlých výsledkov už viacerí „hádzali flintu do žita“ (a niektorí ju už opäť raz chystali na nášho manažéra), no vo chvíli snáď najväčšieho zúfalstva prišiel zvrat. Niekto by možno polemizoval, že najzúfalejšie okamihy sme zažili na Anfielde, či Stanford Bridge, ale pre mňa by hocijaké zlé prehry v lige neboli také strašné, ako pri tejto konštelácii hviezd a súperov v záverečných kolách FA Cupu vypadnúť v semifinále tejto súťaže s druholigistom. A nech je to aj jej obhajca, ktorý z nej vyprevadil milionárov z najškaredšieho mesta v Anglicku. Ako som už napísal, vo chvíli najhoršieho teroru fanúšikovej psychiky prišiel najprv záblesk nádeje v dvojmetrovej blonďavej podobe, aby potom povstal hrdina, ktorý nás spasil.
Prečo tento dlhý úvod? Preto, aby bolo jasné, prečo je pre mňa hráčom mesiaca apríl 2014 brankár, ktorý odchytal jediný zápas. Je ním samozrejme Lukasz Fabianski.
Už som to napísal viackrát – za hráča mesiaca nevyhlasujem vždy toho, čo dal najviac gólov, mal najviac asistencií, či nedostal ani jeden gól. Lukasz je pre mňa hráčom apríla, pretože jeho dva vynikajúce zákroky v penaltovom rozstrele otočili psychiku mužstva i fanúšikov o 180 stupňov. Najmä vďaka tomu, že máme stále veľkú šancu na trofej v FA Cupe, sa tím postavil na nohy a po návrate najlepších hráčov už znova melie súpera za súperom na prach. Ak by sme v ten osudný večer vo Wembley prehrali penaltový rozstrel, naša psychika by padla asi až na hranicu zemského plášťa a jadra a St. Totteringham’s Day by sme mali ešte pred sebou, ak by vôbec prišiel (a to si nechcem ani predstavovať, to by aj svet mohol skončiť!).
Príbeh Lukasza Fabianskeho v Arsenale je tiež jedným z tých „from bottom to the top“, aké pomerne často v našom tíme zažívame. Síce na úplný vrchol, t.j. na post stabilnej jednotky sa nikdy nedostal, ale má šancu (pravdepodobne) sa rozlúčiť s dresom Arsenalu tým, čo sa ešte žiadnemu nástupcovi Mad Jensa nepodarilo – ziskom trofeje. Po všetkých peripetiách, keď svojimi neistými výkonmi zapríčinil zopár prehier a získal prezývku „Flappyhandski“, si dnes už nikto nedovolí túto prezývku beztrestne používať. Lukasz je dnes vyrovnaným dospelým brankárom, ktorý – a to treba zdôrazniť – dokáže tím podržať a zažiariť, aj keď sa do brány dostane s často aj vyše mesačnými odstupmi v deviatich zápasoch v sezóne. Brankár, ktorý toto dokáže, musí byť naozaj zrelým mužom, lebo kvalita brankárskych výkonov vždy rastie s odchytanými minútami.
Lukasz má smolu v niekoľkých veciach, ktoré ho stáli post jednotky. V prvom rade už jeho dozrievanie bolo pomalšie, ako býva v Arsenale bežné, takže ho jeho mladý kolega predstihol. Navyše ten mladý kolega má takú „zlomyseľnú“ vlastnosť, že vždy, keď je pod tlakom straty postu jednotky, kvalita jeho výkonov výrazne rastie. K tomu treba tiež pričítať to, že Lukasz vždy vo chvíli, keď sa post jednotky uvoľnil, sa zvykol tiež zraniť. A problémom, hoci to vyznieva neuveriteľne, je aj Lukaszov ideálny brankársky vek. Problémom je to preto, že ak by mal o pár rokov menej, post dvojky by mu mohol na pár rokov stačiť. Na druhej strane, ak by mal po tridsiatke, bol by v tejto chvíli ideálna a spoľahlivá dvojka. Lukasz je však vo veku, keď musí chytať pravidelne, on má totiž kvalitu na to byť jednotkou vo väčšine klubov v Európe. Preto sa s ním pravdepodobne po sezóne rozlúčime, hoci nielen mne to bude veľmi ľúto, ale snáď Lukasz naozaj dosiahne to, čo si po tých ťažkých rokoch zaslúži – trofej.
Na záver veľmi rád musím konštatovať, že hráči Arsenalu vypočuli moju prosbu o to, aby mi tento výber sťažili. Rovnako som mohol za hráča mesiaca vybrať Koscielnyho, ktorý zas spevnil našu defenzívu a upokojil nášho nemeckého obra, rovnako ako náš stratený a znovunájdený motor s výkonom prinajmenej 1616 waleských koní značky Ramsey, alebo nemeckého kúzelníka (veď práve kúzelníci majú taký tajomný a ničnehovoriaci výraz tváre) Özila, ktorý dokáže dať našej hre niečo magické, čo nikto iný nedokáže, či nášho večne vysmiateho ostrostrelca Podolskiho. Rozhodol som sa však pre emocionálnu voľbu, lebo práve Lukasz Fabianski nám všetkým vrátil nádej.
DaemonAllburn
/blog vyjadruje osobný názor autora/