Opäť som sa dostal do obdobia, keď v práci neviem, kam skôr skočiť a zas mi aj z večerov a víkendov ukrajuje. Navyše ako fanúšik Arsenalu nepovažujem marec 2014 za mesiac, ktorý by som si mal zapamätať na celý život. Skôr naopak, čím skôr zabudnúť. Preto sa mi ani veľmi nechcelo do vyhlásenia hráča mesiaca a práve preto toto omeškanie. Ale ten nedostatok pozitív mi nakoniec výber veľmi uľahčil. V skutočnosti sme totiž v marci zažili iba jednu naozaj pozitívnu udalosť – vymetenie kurníka a uvarenie slepačej polievky. Najväčšiu zásluhu na tom mal hráč mesiaca marec Tomáš Rosický.
Hoci ani Tomáš sa v marci nevyhol výkonnostným výkyvom a vrcholnú formu nedosahuje, bol to práve on, kto sa asi najviac snažil rozhýbať miestami (a tých miest bolo požehnane) príliš statickú hru našej zálohy. Bohužiaľ, rovnako príliš často v tom bol sám a občas aj on postupne zapadol do nášho marcového podpriemeru.
V mojom hodnotení bol najdôležitejší práve zápas v kurníku. Už dávnejšie vieme, že Tomáš má z našich hráčov slepačiu polievku možno aj najradšej, veď nedáva góly pomaly nikomu inému. A navyše má vysokú efektivitu premieňania šancí celú sezónu, veď takmer z každej návštevy šestnástky dal gól. Prečo to ale nerobí častejšie? A prečo nemôžu mať aspoň štvrtinovú efektivitu aj naši útočníci? To by som mal teraz asi lepšiu náladu…
Tomáš sa musel stať hráčom mesiaca už len za ten „screamer“ (veľmi výstižné anglické pomenovanie, pri takej strele človek naozaj musí vykríknuť), ktorým povymetal pavučiny z Llorisovho „bidla“. Lebo hráč, čo rozhodne derby takou strelou, sa stáva súčasťou histórie. Ale dúfam, že pri rozhodovaní o aprílovom hráčovi mesiaca budem mať nakoniec ťažšie, ale o to príjemnejšie rozhodovanie.
DaemonAllburn
/blog vyjadruje osobný názor autora/
