Rozhodol som sa, že tento mesiac jednoducho musím počúvnuť hlas srdca a vyhlásiť za Hráča mesiaca niekoho, kto síce ani neodohral celý mesiac, dokonca už ani nie je hráčom Arsenalu, ale pre mňa je najväčším z najväčších, hráčom, vďaka ktorému teraz môžete čítať moje príspevky a články (niekto mu to možno aj začne zazlievať :D), pretože on ma priviedol k fandeniu Arsenalu (hoci je zaujímavé, že taký David Seaman, keď chytal v reprezentácii, mi bol vždy sympatický, aj keď som ešte nevedel, že sa onedlho stanem fanúšikom jeho klubu). Nemôže to byť nikto iný ako Thierry Henry a ja veľmi rád využívam tú šancu a pre mňa aj poctu, vyhlásiť ho za Hráča mesiaca február 2012.
Ak hráč odohrá za klub v priebehu mesiaca 113 minút plus nejakých tých pár nastavených v štyroch zápasoch, nie je to žiadna extra bilancia. Ak však ten hráč dokáže počas tých 113 minút dať dva góly a jedným z nich rozhodnúť zápas na pôde veľmi nepríjemného súpera, to je už iná reč. A ak je tým hráčom nielenže žijúca, ale ešte stále hrajúca klubová legenda, podľa ankety najlepší hráč v 125-ročnej klubovej histórii, dokonca možno aj najlepší hráč, aký kedy dral kopačky na trávnikoch domoviny futbalu, ktorý sa aspoň na krátku chvíľu vrátil po 5 a pol rokoch strávených v Španielsku a za oceánom vlastne už na sklonku kariéry, tak to je už na zápis do histórie. Všetkým tým, ktorí spochybňovali možný prínos hosťovania Thierryho Henryho v Arsenale, Titi dokonale zavrel ústa. Alebo možno skôr otvoril…
Jeho návrat bol naozaj neuveriteľný a už teraz je isté, že je aj legendárny. Hneď po niekoľkých minútach na trávniku Emirates Stadium ešte v januári ukázal, že hoci možno už nemá tú výbušnosť ako voľakedy, z gólových inštinktov a dokonalého zakončenia mu neubudlo vôbec nič. Rozhodujúci gól zápasu FA Cupu proti Leedsu bol krásny a zároveň fanúšika, teda nechcem hovoriť za iných, ale predpokladám, že tento pocit sme mali viacerí, pri ňom tak trochu pichlo pri srdci. Zrazu som sa chcel vrátiť v čase, do prvej polovice predchádzajúceho desaťročia, keď sa človek mohol tešiť, že niečo také, čistú esenciu dokonalého futbalu, môže zažiť v každom zápase. Ja viem, máme Robina, ďalšieho futbalového génia, ktorý dokáže svojou ľavačkou čarovať, ale kto zažil Titiho vrcholnú éru, ten na to nedokáže zabudnúť.
Titi po svojom prvom zápase upozorňoval, že také niečo od neho nemôžeme čakať v každom zápase. V podstate mal pravdu, nebolo to v každom zápase, ale aj tak toho bolo viac ako dosť. Gól proti Blackburnu, to bola taká jednohubka naservírovaná Kapitánom Vantasticom, ktorá ani nemusela byť, veď iba prikrášlila skóre. V Sunderlande však Titi opäť raz ukázal, že najväčší hráči sú preto najväčší, lebo dokážu byť v správnom čase na správnom mieste a zvoliť to najsprávnejšie rozhodnutie. V podaní najlepších vyzerá futbal ako veľmi jednoduchá hra. Stačí nabehnúť v správnom čase do správneho priestoru, nastaviť správne kopačku na Arshavinov center a rozhodnúť zápas.
Po tomto góle som napísal, že ak Titi rozhodne aj zápas v Miláne, vyhlásim ho za hráča mesiaca. Síce ho nerozhodol, ale ja som sa aj tak rozhodol, že moje pôvodné rozhodnutie poopravím a Titiho predsa vyhlásim za Hráča mesiaca február 2012. Lebo Titiho vplyv na ihrisku bol veľký, ale prínos v kabíne bol, aspoň podľa vyjadrení našich hráčov, ešte väčší. Mohli sa priamo porozprávať so svojim vzorom, dostať rady od futbalistu, ktorý sa v kariére stretol pomaly so všetkým, mohli vidieť na tréningu aj v zápase, ako dokáže riešiť rôzne situácie hráč Henryho kalibru. Tomu sa vraví univerzita futbalu s prednáškami od jedného z najlepších profesorov v odbore.
Ale dúfam, že Thierry mi ešte dá príležitosť minimálne rozmýšľať o ďalšom ocenení, keď už nie inak, tak prinajmenšom počas nejakého ďalšieho hosťovania. Ja si však myslím, že taká legenda by sa s klubom mala rozlúčiť podobne, ako slávna holandská desiatka. Hoci zas nový štadión kvôli tomu stavať nemusíme…
DaemonAllburn
(príspevok vyjadruje osobné názory autora)
